V noci sa mi sníval krásny sen. Vtrhol som na mestský úrad a uniesol som všetkých, ktorí topia naše mesto, sú chronicky leniví a robia si iba svoje kšefty, na úkor kvality života v SNV. Ťahal som ich za vlasy chodbami, schodiskami, po dlažbe a ich bolestný krik bol pre mňa ako rajská hudba.
S úsmevom som priviazal za auto všetkých, ktorí sú zodpovední za dlhodobé neriešenie množstva dier na cestách, rozbitých chodníkov a prepadnutých kanálov uprostred ciest a ťahal som ich po kolenách za autom. Snažili sa postaviť, ale prerezané achilovky im to nedovoľovali a kde boli kedysi ústa so zubami, ostala len kričiaca krvavá diera s potrhanými ďasnami. Kričali úradníci, kričali predstavitelia kraja, kričali vodári.
Úlomky kostí z rozmlátených kolien pri nárazoch na diery v cestách sa im dostávali do krvného obehu a srdcia sa zastavovali.
Príliš neskoro v strachu a ukrutnej bolesti kričali svoje oľutovanie, že podľahli chamtivosti, priehmatom, lenivosti, korupcii a klientelizmu a cesty ich zaujímali len v predvolebnom období. Ako veľmi ich mrzí, že to robili zámerne nekvalitne pred zimou a dlhoročné krátery na cestách úmyselne prehliadali. Kričali, ako ich mrzí, že ich nenapadlo vyriešiť parkovanie na sídliskách namaľovaním čiar na parkovanie, aby sa ľudia mali podľa čoho riadiť a nemali medzi sebou zbytočne veľké odstupy. Kričali, ako veľmi im je ľúto, že výhodnejšie pre nich bolo stavať parkoviská a zbavovať mesto zelene. A srať aj na detské ihriská. Kričali, ako im je ľúto dlhé roky neriešiť prepadnuté kanály na cestách.
Kričali ako svine na porážke, ale už bolo príliš neskoro.
Potom som sa prebudil a bol som rád, že to bol len sen a nemusím si odsedieť mnohonásobnú vraždu chráneného druhu. Pozrel som sa z okna a zničené cesty a chodníky tam však stále boli.