Mnohí sa sťažujú že tu nič nie je. Že nie je kam ísť, že tu nie je pekne, že sa na ľudí kašle. Že platíme dane, tak pre nás musia urobiť možné aj nemožné. Že sa o nás majú starať a iba by sme chceli nastavovať ruky, bez toho aby sme v sebe našli vďaku, rešpekt, ohľaduplnosť, nesebeckosť, záujem o komunitný život. Z všetkého obviňujeme niekoho iného – vládu, zákony, systém, politikov, úrady, byrokraciu…. no akosi zabúdame začať od seba. Do niečoho sa zapojiť, rešpektovať, pomáhať, neničiť.
Tí, ktorí majú deti, by chceli iný a lepší školský systém a už čakajú aj to, aby aj hygienickým návykom, zdvorilosti a rešpektu učili deti v škôlkach a školách. A rodičia nie sú schopní svojim deťom povedať ani to, aby niečo neničili, aby si vážili prácu niekoho iného, aby nebrali veci okolo seba ako samozrejmosť, aby sa správali ohľaduplne v prírode, aj k rovesníkom, aj k ihrisku, aj ku knihám.
Obyvatelia netrpezlivo čakajú na dokončenie nového ihriska/vnútrobloku na sídlisku. Sťažujú sa, píšu debilné komentáre, no nevedia si vychovať vlastné deti, ani seba. A tak čumia, ako sa deti hrajú na stavenisku, aj medzi strojmi, aj keď ako dospelí ľudia vidia a vedia, že ešte neprebehla otváračka. Alebo že ešte treba počkať a rešpektovať, že sa niekde musí ujať tráva. Čumia, ako ich deti ničia prvky, bráničky, ako lámu stromom konáre, ako vytrhávajú kvety zo záhonov, ako nechávajú bordel po zemi, pod lavičkami, na trávnikoch. Papieriky, obaly, vreckovky, tí starší špaky a fľaštičky od alkoholu. A stále hľadáme, kto za to všetko môže. Kto? Človek. Jednotlivec. Rodina. Rodičia.
Ja si nepamätám, že by sme si ako deti a teenageri ničili miesta, kam sme chodili. Že by sme si ničili ihrisko, na ktoré sme chodili každý deň tráviť čas. Že by sme tam vysedávali medzi odpadkami, aj keď je neďaleko kôš a kontajner. Že by sme povytrhávali pravidelne z basketbalových košov sieťky či reťaze a vyhodili ich na strechu školy, tak ako sa tu stávalo na školskom dvore. A potom majte chuť pre ľudí niečo robiť. Tak na školskom dvore napríklad rozjebali aj elektriku na mutifunkčnom ihrisku, zničili plot, alebo antuku kolobežkami a bicyklami. Urobíte niekoľko lavičiek pre zamilovaných, s tými vyrezávanými srdcami – rozjebú ich, porežú, popíšu. Podľa vzoru v iných krajinách vyrobíte zo starých pneumatik pekné koše na odpadky, každý inej farby, na triedenie odpadu – vytrhajú to. Urobíte komunitnú záhradu? Nikto sa o to nepríde starať – komunitná záhrada znamená, že komunita sa postará. Lenže tí, ktorí to tam neprišli ani raz poliať, ani raz vyplieť, ani raz okopať a nič tam nezasadili, si prišli natrhať plody. Na drzáka všetko. Urobíte živé vŕbové okrasné prvky? Venujete im to zdarma, lebo to chcú a výsledok? Nestarajú sa o to, úmyselne to zničia, polámu, zalejú chemikáliou. Urobíte knižné búdky? Deti pred zrakom rodiča začnú tie knihy vyberať a ničiť. A sliepky na dvore iba kotkodákajú, s cigaretami v papuli, aj keď je v areáli škôlky zákaz fajčiť. A iba sa prizerajú ako sa tie ich deti správajú. A chcú nové ihriská, nové prvky, nové možnosti zábavy. Ale nevedia sa k tomu naučiť chovať a nevedia to naučiť ani svoje deti. A ešte sa vyhovoria, že nemajú na deti čas, lebo ťažko pracujú. No, keď majú čas na manikúry, pedikúry, telocvične, vysedávania kade tade, tak majú mať čas v prvom rade na výchovu. Ja deti nemám, ale bol som dieťa. A otec odchádzal skoro ráno do práce a vracal sa večer. Áno, aj vtedy rodičia pracovali, aj vtedy častokrát od rána do večera. Takže to nie je o dnešnej dobe, že dnes rodičia veľa pracujú, tak nemajú čas. Je to o ľahostajnosti. Aj minule mi Michal, ktorý pracuje na základnej škole vravel, že do školy prišiel nejaký rodič s tým, že jeho syn sa môže správať ako chce. Aj neúctivo k spolužiakom, spolužiačkam, učiteľkám, ženám.
A teraz? Ešte ani nie je dokončený vnútroblok a už ho treba zničiť. A sedieť na piči a čumieť do mobilov, a písať debilné komentáre a sťažnosti.
Čo tak ľudia začať ale od seba. Ale chápem, aj tá ohľaduplnosť je dobrovoľná. Tak ako mnoho ďalšieho. Preto je vo svete tak žalostne málo dobra a o ušľachtilosti, pomoci a spolupatričnosti väčšina ľudí iba rozpráva. A chceli by ľudia dostávať rešpekt, úctu, pochvaly, pekný prístup. Mnohí to ale dať nevedia.
A mňa už tiež prestali zaujímať komentáre a názory. Lebo tá slušnosť sa vytratila. A časom vyhoríte. Keď sa o niečo snažíte a ľudia to zničia, nevážia si, berú ako samozrejmosť. Pritom od nich nič nechcete.