Pekné na živote je to, že sa môžem baviť s kým chcem, veriť komu chcem, mať názor aký chcem a na koho chcem. Nemusím si pýtať povolenie, ani sa nikomu zodpovedať. Ani sa nikomu ospravedlňovať za to, čo si myslím. Mám právo odpustiť komu chcem, ak to tak cítim, alebo byť sklamaný, keď sa ma niečo dotkne.
Máme právo myslieť si čo chceme, aj právo na svoj názor a aj na možnosť ho prezentovať. Slušne, nenásilne, bez zachádzania do osobných vecí urážaním a zhadzovaním, ak sa nepoznáte. Diskusiou, blogom, prejavom, aktivitou … . Nie násilím, bitkou, vraždou. Máme právo na to, aby sa nám niečo páčilo alebo nepáčilo, aby sa nám niečo hnusilo, aby nám bolo niečo proti srsti, aby sme boli proti niečomu. Máme právo vybrať si partnera aj kamaráta akého chceme.
A ľudí si k sebe vyberáme na základe toho, že ich posudzujeme. To je úplne normálne. Nebude nám každý príjemný, sympatický, zaujímavý. Nebudeme s každým súhlasiť, nenájdeme s každým spoločnú reč. Keď si spomedzi 100 ľudí vyberieme jedného, s kým si budeme rozumieť, neznamená to, že ostatní z tej stovky sú horšími ľuďmi. No každému sa páči niečo iné. Tak je to aj s hudbou, umením, obľúbeným jedlom, miestom, ročným obdobím, politikou atď… . Nikto by nás nemal nútiť, aby sa nám páčilo to, čo sa nám hnusí – žiadneho človeka, skupinu, ideológiu, názor a ani my by sme sa nemali nikomu nasilu tlačiť do priazne. Žobrať o to, aby nás mal niekto rád a aby nám každý porozumel. To sa nedá. Každý máme nejaký vkus a pocity a na základe toho sa tvoria priateľstvá, partnerstvá ale aj spory, hádky, nepriateľstvá. Každý by mal dostať priestor na to, aby mohol slobodne povedať svoj názor na spoločnosť, politiku, sexualitu, interrupciu, umenie, rôzne svetové problémy… . Bez zhadzovania, bitiek, zosmiešňovania. Aj keď, satira tu vždy bola a bude. Aj humor. To je fajn. Aj si vedieť urobiť srandu sami zo seba. Vedieť čo je nadhľad, odpustenie, ospravedlnenie, slušnosť, diskusia, argument. A keď vás niekto napadne, máte právo sa brániť. Diskutovať, oponovať, argumentovať alebo sa aj pobiť, nie stáť s rukami vo vreckách a prijímať údery päsťou do ksichtu.
Základ je uvedomiť si, že nikdy svet nebude vyzerať iba tak, ako sa páči jednotlivcovi. Nikdy v ňom nebudú žiť iba ľudia, ktorí sa páčia jemu. Nikdy nebude hrať iba jeho obľúbená hudba, nikdy nebudú v reštauráciách variť iba jeho obľúbená jedlo, v telke hrať iba jeho obľúbené filmy a nikdy nebude existovať iba jeho definícia sveta, lásky, priateľstva, rodiny, zdravia, módy, politiky… . No každý má právo povedať, že sa mu niečo nepáči, že mu je z niečoho zle, že je proti niečomu. Pretože nemôžeme byť slepo za všetko.