Občas si v kníhkupectve nechám poradiť, pretože už neviem, čo by som čítal. A tak som sa Tomáša opýtal, či v predajni majú niečo od lokálneho autora, aj keď som voči slovenským autorom skeptický, pretože som bol už veľakrát sklamaný a tým knihám akoby niečo chýbalo. No a tak mi Tomáš odporučil knihu Biele mesto od Dominiky Sakmárovej. Samozrejme, že som trocha zažartoval, či sa nejedná o rasovo motivovanú literatúru. Predsa len to – biele mesto. Ale dostala sa mi do rúk veľmi príjemná kniha s peknými ilustráciami od Kristíny Babulicovej a pre mňa dobre spracovaným obalom. V poslednom čase totiž začali pribúdať knihy s obálkou z takého divného, ako keby pogumovaného materiálu. A keby kniha Biele mesto mala taktiež takýto obal, okamžite ju vrátim do regálu, aj keby to bolo to najskvostnejšie dielo svetovej literatúry, pretože sa mi z toho pogumovaného povrchu robí fyzicky zle. Ako keď niekomu vadí škrípanie kriedy o tabuľu, studený nápoj na citlivých zuboch, odlepovanie suchého zipsu či brzdenie vlakovej súpravy. A tak som si knihu vzal, aj kvôli tomu obalu. Málo kníh ho má takýto – tvrdá matná väzba.
Než som sa pustil do čítania knihy, stihol som aj besedu s jej autorkou v Panta Rhei. Občas na takéto prezentácie zájdem a vždy mi je veľmi ľúto, aká nízka účasť na týchto podujatiach je. Pritom, neverím, že je o literatúru až taký malý záujem. A tak som si na besede vyslúžil do knihy aj podpis s venovaním. Teda, nie pre mňa. Venovanie šlo pre moju mamu, ktorej som knihu chcel dať. No iba ostala na kope spolu s ďalšími neprečítanými knihami, kým som sa jej neujal ja. V takom tom hluchom období, kedy sa mi čítať nechcelo nič a iba som knihy nakupoval, no nečítal. Postupne som niektoré z nich podaroval ďalej alebo venoval do nejakej tomboly. Ale nie túto.
Takže späť ku knihe. Tá obsahuje sedem poviedok, v ktorých sa prelína história so súčasnosťou, mágiou, poverami. Nebudem zachádzať do detailu do obsahu knihy, no pre tých, ktorí nevedia, tak tá biela farba je odvodená od farby travertínu, z ktorého sa kedysi stavalo. Dlažba aj budovy. Takže vzniklo biele mesto.
Kniha je o prichádzaní a odchádzaní. O tom, že aj v malom meste môžete byť súčasťou niečoho väčšieho. Súčasťou veľkých dejín, veľkých osobností, veľkých príbehov. Je o malomeštiactve, o spomienkach, o hľadaní koreňov. O hodnote človeka kedysi. A celý ten čas máte pocit, že autorka vie o čom píše. Že to nie sú len také bludy, ale skutočné príbehy a osudy obyvateľov danej lokality, čo z knihy robí zároveň aj historický dokument.
Poviedky z knihy Biele mesto sa teda odohrávajú v neďalekom Spišskom Podhradí a jeho okolí. Sú o identite obyvateľstva, o vojne, o schovávaní židov, o hrdinstve, o pastierskych poverách, o generačných rozdieloch. Častokrát sa objavuje motív starých rodičov, prastarých rodičov, fotiek, cintorína, duchov… . Dokonca sa objaví aj feng shui, čo ma zaujalo, keďže som dlhé roky okrem iného aj certifikovaný feng shui poradca, venujem sa čínskym horoskopom, vypracovávaniu astrotypov a podobne… .
Kniha teda dokumentuje aj život rusnákov, židov, Nemcov, Maďarov. Je o tom, že skala ostáva a ľudia sa menia. Prichádzajú a odchádzajú. Je o remeslách, modrotlači, jedle, o tom ako sa bývalo kedysi a tá biela sa tam objavuje mnohokrát, v spojení so spomínaným travertínom. Zážitok z čítania vo mne umocnilo aj to, že som sa bol pozrieť na hudobno-dramatické vystúpenie Nedospievaná pieseň, o osudoch a kultúre Nemcov, Maďarov, Židov, Rusínov, Talianov a Slovákov na Spiši.
Knihu odporúčam a ak si na ňu nájdete tiché pokojné miesto, bude pre vás pohladením duše a zároveň získate pocit, že tu patríte správne. Že náš región nie je chudobný a to najväčšie bohatstvo je v spomienkach, príbehoch, literatúre, umení, remesle a uchovaní rodiny.