Mami, dúfam, že neľutuješ materstvo a nemala si v sebe pochybnosti, či si zaslúžime ten život, ktorý si nám dala, pretože žijem rád a na správnom mieste.
Raz som videl film, v ktorom bolo možné si pred narodením vybrať rodinu, do ktorej sa človek chcel narodiť a vždy mal niekoľko možností. Ak by to tak bolo aj v reálnom živote, tak by som bol rád, že som sa rozhodol takto, pretože viem, aké máme v rodine hodnoty – čoho je málo, z čoho sa môžeme tešiť a na čo byť hrdí. Mám také veľké množstvo spomienok na detstvo, až sa mi teraz zdajú neuveriteľné. Ako z detského románu od Marka Twaina.
Škoda, že ten čas tak letí a veci mení. Pochováva detskú naivitu, ilúzie o svete, očakávania a vysáva z človeka sviežosť, zdravie a nakoniec aj zbytky života.
Asi aj pohľad na deti je pre teba meradlom plynutia času, ktorý nás robí nielen staršími, ale bohatšími o spoločné chvíle, aj keď sa ti často nepáči čo robím a ako sa rozhodujem, no ten život ktorý si mi dala, si musím riadiť sám.
Uvedomujem si, že raz tu nebudeš a tak veľmi si prajem, aby si tu ostala aspoň navždy. Aby sme sa mohli spolu ešte veľakrát zasmiať a aby som ťa mohol občas aj nahnevať, pretože to patrí asi k tomu, keď sa ti nepáčia moje nápady, výbuchy, grimasy. Taký ale som a iný už nebudem. Aspoň, (dúfam) že ťa už tak veľmi nemrzí, že nechodím do kostola a že som sa s tebou nemodlieval; že som tvrdohlavý, lenivý, zlostný a nerozprávam sa s tebou toľko, koľko by si chcela, no asi to v skutočnom svete nefunguje tak, ako v rodinnom seriáli V siedmom nebi. Viem, že sa ti nepáči, keď sa neoholím a že nosím stále a všade tepláky, alebo obľúbené oblečenie tak dlho, až v ňom vyzerám zanedbane a chcela by si, aby som objavil aspoň trochu elegancie v košeliach a nohaviciach, no to už nebudem ja, aj keď viem, že máš pravdu. Mala si ju veľakrát, no s dospievaním a dospelosťou prišlo zistenie, že nie vždy. Zistil som, že mám slobodnú myseľ a vlastnú osobnosť, s ktorou som sa narodil a ďakujem ti za tento život, v tomto tele, na tomto mieste, s týmito vlastnosťami a do tejto rodiny, pretože by som to nikdy nemenil, aj keď si občas lezieme na nervy. Ale to k tomu patrí, keďže sme každý jedinečným človekom so svojou dobrou, aj zlou stránkou a urobila si maximum, aby sa prejavila hlavne tá dobrá. Pamätám si však, ako si sa vždy bála, keď som niekam šiel, či už len tu v meste, alebo ďaleko do sveta, aby sa nezačala plniť tá zlá stránka a nebudeš pri tom, aby si tomu zabránila. A tak sa aj stalo a vždy sa so mnou domov vracal o trochu iný človek – zlostnejší, skazenejší, pesimistickejší, no stále tvoj. A mňa vždy dokázalo aspoň trochu vyliečiť, že som sa mal kam vrátiť, pretože si nám vytvorila pekný, čistý a láskavý domov aj v tomto skazenom a zlom svete. Vždy ma však vedela naštvať tá tvoja naivná predstava o ľuďoch, v ktorých hľadáš len to dobré a príde ti neuveriteľné, že mnohé tie zlé veci, o ktorých sa dozvedáš, sa nedejú iba vo filmoch. Neviem, či aj kvôli tomu si sa vždy o nás bála a kým sme niekam šli, tak si nás obdarovala sériou materinských rád do života a ostalo ti to dodnes. Aspoň, že ťa už nevidím stáť za oknom, keď sa vraciam nadránom domov a neberieš tragicky, keď mám trochu vypité, pretože vieš, že nemáš syna pijaka, ani feťáka, ani gamblera, aj keď som si prešiel všeličím a ochutnal mnohé zakázané. Dúfam, že si na mňa aspoň trochu hrdá, tak ako som bol ja na teba, keď som ťa vídaval z okna ísť unavenú z práce, v ktorej si sa dlhé roky venovala aj výchove cudzích detí a som rád, že si už od nich môžeš konečne odpočinúť, pretože už máš svoj vek a zaslúžiš si trochu svojho kľudu.
Mama, ďakujem ti, že som sa mal vždy kam vrátiť a že si mi dovolila ostať pri vás, pretože sám by som sa medzi štyrmi stenami zbláznil. Aj keď som bol dlho preč, sám. A dokonca som sa ani neoženil a nezaložil si rodinu, tak ako si si vždy priala. Asi som to skazené jablko v košíku, ktoré nikto nechce, alebo som sa ja nikdy nechcel viazať a usadiť. Aby som neprišiel o tie krídla na ktorých lietam doteraz a mnohé mi je jedno. Alebo proste nemám šťastie.
A pamätáš, ako som sa ako malý chodil v noci na vás pozerať a kontrolovať, či žijete? Každé ráno som rád a vďačný, že tu stále si, aj keď sa musím zmieriť s pominuteľnosťou a že tu nebude nikto z nás večne. Ak ovšem nevymyslia elixír nesmrteľnosti. Kto vie, aký by ten život potom bol a za ako dlho by sa planéta preľudnila. Som však rád, že si tu aspoň na chvíľu a že svoju chvíľu na tomto svete žijem aj ja. Že si mi ju dopriala, aj keď ňou často mrhám, alebo využívam nesprávne. Ale to si asi najviac uvedomím, keď sa dospelosť začne starnutím približovať ku koncu života. Zatiaľ tu však sme, aj keď si stále častejšie unavená a som vďačný za každú spoločnú chvíľu, kvôli ktorým ma to odvšadiaľ ťahalo domov, aj keď som bol na pekných miestach. Moria, lesy, pláže, romantické historické centrá, či nočný život veľkomiest však na mňa počkajú vždy. Tvoja náruč a povzbudivé slová však raz zoslabnú a rozplynú sa v čase. Dúfam však, že čo najneskôr.