Bolo príjemne teplo a nehrozilo, že by v ten deň malo pršať. Vybral som sa teda na prechádzku do blízkeho lesa, napriek tomu, že sa vždy riadne unadávam na otravný hmyz, ktorý je nezvratnou súčasťou prírody. Ticho, čerstvý vzduch a vôňa ihličia to ale vždy zachránili.
Potreboval som si oddýchnuť od ľudí, mestského ruchu, smogu, nápisov, reklám, asfaltu. Vždy sa vydám lesom aj mimo vyznačených turistických chodníkov, pretože mám istotu, že nikoho nestretnem. A tak to bolo aj tentokrát.
Vybočil som z vyšliapanej lesnej cestičky priamo do hustého porastu zmiešaného lesa a dal sa do kroku strmým svahom. Kryl som si tvár pred konármi, aby mi nevydriapali oči a nevadilo mi, že mi od kolien dolu trhajú kožu. Skvelý nápad, obliecť si na takúto túru trištvrťové nohavice.
Ako som sa predieral húštinou, mal som pocit, že mi kvôli terénu pod náporom tela drevenejú lýtka no pokračoval som ďalej, krytý pred slnečnými lúčmi bujnými korunami stromov, ktoré boli navzájom poprepletané do jedného celku. To zároveň udržiavalo stálu vlhkosť, hnilobu a klzkosť koreňov a skál. Neustále som si do nohavíc utieral dlane, špinavé od mokrej zmesi ihličia, blata, kúskov kôry a mŕtvych tiel drobného hmyzu, kým som nenarazil na niečo zaujímavé. Niečo, čo tam nepatrilo.
Hlboko v lese, na zemi pokrytej ihličím, úlomkami konárov, medzi vystupujúcimi koreňmi nahusto rastúcich stromov bol umiestnený drevený okrúhly poklop, akými sa kedysi prikrývali studne. Zvláštne. Kto mohol do takého terénu takýto poklop umiestniť a čo bolo pod nim? Nevyzeralo to, že by niekedy ľudská noha na toto miesto vkročila, pretože okolo nebola ani jedna stopa, ktorá by svedčila o ľudskej prítomnosti. A o to to bolo záhadnejšie a zaujímavejšie. Samozrejme, že zvedavosť mi nedala poklop nenadvihnúť.
Odchýliť drevené veko bolo prekvapivo ľahké a zistil som, že z jednej strany je uchytené železným pántom k upravenému okraju prudko zostupujúcej šachty, dookola lemovanej kamennými schodmi. Kto si mohol dať tak veľmi záležať na ich dokonalom vysekaní? Keď som sa upokojil, spomalil sa mi tep a dych už neprehlušoval všetky myšlienky a zmysly, som z hĺbky jamy začul vychádzať jemné rytmické dunenie. Musel som zistiť, čo to je.
Ako som pomaly zostupoval klzkými schodmi po obvode kamennej šachty som si uvedomil, že to slabé rytmické búchanie je hudba, hrajúca niekde zdola. Diera sa postupne rozširovala a hudbu už bolo jasne rozoznať. Moderné rádiové hity. Posledný schod sa dotýkal malých drevených dvier s kovovou kľučkou. Na malú chvíľu som zaváhal, či ich mám otvoriť a nazrieť čo je za nimi. Zvedavosť však zvíťazila.
Keď som pootvoril dvere, prekvapilo ma ostré, blikajúce svetlo, hlasitá hudba a ľudské hlasy. To, že som za dverami počul ľudí, ma osmelilo dvere otvoriť a nazrieť dnu. A to, čo som uvidel, ma skoro posadilo na zadok.
Naskytol sa mi pohľad na obrovskú miestnosť s množstvom stolov, stoličiek a barovým pultom na konci. Miestnosťou hrala hudba z jukeboxu, v jej rytmoch sa hýbali farebné svetlá a všade sa bavili ľudia. Tancovali, spievali, smiali sa, popíjali. Zaujal ma dlhý stôl, ktorý bol ku mne najbližšie a nevychádzal som z údivu. Sedeli za ním všetci moji kamaráti a známi, ale nevšímali si ma.
Keď som k ním prišiel a nechápavo sa opýtal, čo tam robia a čo je to za divné miesto, Maťo na mňa prekvapene pozrel a povedal: „Čau Miro, čo si taký vyhukaný, že nás tu vidíš. Veď my tu chodíme pravidelne.“ A ponúkol ma, nech si prisadnem.
Domov som sa už nikdy nevrátil. Svet, ani ľudia už dávno neexistovali.