Malé deti, ktoré ešte nevedia rozprávať, sa smejú, kričia, plačú. Takto vyjadrujú svoje pocity, radosť, bolesť, nevôľu, hlad, náladu… . Aj pri stole v reštaurácii, kam ich občas rodičia počas prechádzky vezmú. Aj na výlete, aj na chodníku, aj v obchode, aj v čakárni, aj vo vlaku, aj na ihrisku… .. Nie je to hluk. Je to človek. Je to jeho prejav. Je to reč malého človiečika. Nemalo by nám vadiť, keď sa ozve detský plač, smiech, krik na ulici, v obchode, v parku … . Ak to nie je nejaký rozmaznaný fagan, ktorý už chodí do školy, no nevie sa správať.
Malé dieťa sa smeje, kričí, plače, no neohovára, nevystatuje sa, neklame, nerieši biznisy, politiku, kadejaké sociálne témy, bludy, správy zo sveta. Dieťa sa neháda a nevymýšľa si, aké milióny zarába, koľko má kšeftov a sexuálnych skúseností. Kto vie, čo by ale povedalo, keby vedelo rozprávať. Čo by povedalo tým, ktorí už rozprávať vedia. Keby počulo, ako veľmi sú poniektorí ľudia hlúpi. Ako a o čom sa bavia. Akí povrchní, sebeckí a bezohľadní dokážu ľudia byť. Myslím si, že by to dieťa plakalo ešte viac.