DEŇ NA PAMIATKU OBETÍ HAVÁRIÍ NA CESTÁCH: SPOMIENKA NA LÁĎU A DRAGANA

Dnes je Svetový deň na pamiatku obetí havárií na cestách a zároveň je to o jednu chvíľu navyše, zaspomínať si na ľudí, ktorí odišli priskoro, tragicky, v autách, na motorkách, na chodníkoch, priechodoch…. Či už ako šoféri, spolujazdci, chodci. Nebudem dnes moralizovať o tom, ako by sme mali jazdiť, pretože to vie každý, no mnohí sa toho nedržia. Dnes si zaspomínam.

A tak spomínam aj na Dragana a Láďu, ktorých iskra vyhasla v aute. A tie ich iskry boli naozaj riadne. Plné života, sily, radosti. Odišli ste každý v iný deň, pri inej situácii, no pamätám si, ako som sa o tom dozvedel. Pri každom z vás mi okamžite prebleskli v hlave tie najsilnejšie spoločné situácie a váš smiech. Neviem prečo práve ten. Dokonca mám s vami uložených niekoľko videí a aj tam najviac rezonuje smiech. Dragan, ako si sa smial, keď sme šli na výlet do kameňolomu a ja som sa bál zbehnúť za vami dolu svahom a ostal som na polceste, držiac sa konárov ako handra vo vetre. Ako si kričal na Ondru, nech ide radšej ďalej a berie aj psa, lebo keď z toho kopca spadnem, tak vezmem všetkých so sebou, ako snehová guľa. Láďa, ten tvoj smiech, keď sme sa postavili v metre a spievali. Keď sme utekali ulicou z jednej diskotéky na druhú, potom do električky, potom do obchodu, potom opäť niekam…. . Ako ma chcel nejaký feťák uškrtiť vôdzkou od psa a ty si mi bežal na pomoc s fľašou portského v ruke 😀 Nie, nedám tu ani naše spoločné foto, ani žiadne z videí, na oči tým, ktorí vás nepoznali. Sú to moje myšlienky a spomienky na vás, na tejto stránke, na ktorej budujem nejaké svoje dielo a zároveň aj seba samého. Tak, ako sme kedysi budovali dielo niekde inde, nie vždy dobré, nie vždy chvályhodné, ale tie spomienky stoja za to, vzdialené koľko? 10 rokov a viac?

V Prahe som bol dlho, nechal som tam obrovský kus srdca, spomienok a za ten čas sme toho zažili naozaj veľa chlapci. Kopu zábavy v uliciach, podnikoch, kluboch…., množstvo srandy a akcie v práci, veľa smiechu, kriku, aktivít, rozhovorov, problémov, prúserov. Kamery, zásahovka, pešia patrola, diskotéky, koncerty… . A koľko sa nám toho prepieklo. Ostalo mi po vás veľa fotiek a videí…, či už z karaoke, z metra, z práce alebo z tej mojej bujarej oslavy narodenín, kde ste nechýbali ani vy. A už len tým, že na vás má kto spomínať, či už rodina, kamaráti, kolegovia, susedia, tak nikdy celkom z tohto sveta neodídete. Pamätáme na váš hlas, smiech, pohyby, chôdzu, rozprávanie, humor, starosti, radosti. Na to obrovské množstvo zážitkov skrz niekoľko bezpečnostných agentúr a aj na všetky tie situácie, ktoré neboli vždy dobré, pretože aj nás tá práca a mesto zomleli a vyrovnávali sme sa s tým po svojom. Nie vždy najlepšie. To ani z ďaleka nie. Bola aj krv, aj zlomeniny, aj krik, hádky, naháňačky, výsluchy na polícii. Veľa odpitého, odflákaného, namotaného, našpekulovaného, ale aj mnoho dobrého, milého. Výlety do prírody, za pamiatkami alebo akú som vo vás mal oporu, keď mi bolo ťažko a keď som mal osobné či vzťahové problémy. Sú to už dlhé roky a každý sme už niekde inde. Ja späť doma, aj keď ma to stále ťahá nazad tam, kde sme boli. A vy tam, kde ste si to dobrovoľne nevybrali, pretože to nebola vaša vina. Kto vie, či si ešte niekedy pripijeme. Kto vie, či existuje ten druhý svet a ak áno, tak ako vyzerá, čo sa v ňom dá robiť a ako by sme tam vyzerali. Aj dnes som sa vrátil po víkende v Prahe a nedalo mi neprejsť si miesta, kam sme chodili. Vždy keď do Prahy prídem, tak zájdem na všetky tie ulice, objekty a zákutia, pretože celkovo, mám rád spomínať. Aj na vás.

Miro.

Pin It on Pinterest

Share This