KU DŇU PREDČASNE NARODENÝCH DETÍ

Pred dvesto rokmi znamenal predčasný pôrod takmer istú smrť. Osem z desiatich detí neprežilo. No aj tak nemali vyhraté, pretože to súviselo s viacerými problémami. No mnohí, ktorí predčasný alebo rizikový pôrod prežili, priniesli svetu prevratné objavy. Isaac Newton, Johannes Kepler, Picasso, Winston Churchill, Albert Einstein, Charles Darwin, Stevie Wonder, Napoleon, Victor Hugo či Johann Wolfgang Goethe, ktorý po narodení nedýchal a nedávali sa mu veľké šance. Dramatický pôrod Goetheho podnietil jeho rodinu, aby zaviedla výuku pôrodných báb a pôrodných pomocníkov. A aj o tom to je. O záujme a starostlivosti rodiny. O nádej. O tom, nikdy to nevzdať.

VYSLOVUJEM OBROVSKÝ REŠPEKT VŠETKÝM, KTORÍ SA STARAJÚ O PREDČASNE NARODENÉ, CHORÉ A HENDIKEPOVANÉ DETI A MILUJÚ ICH. ČI UŽ AKO RODIČIA, ALEBO SVOJOU PRÁCOU. Všetkým, ktorí bojujú, robia zbierky, hľadajú možnosti liečby, rehabilitácie a nevzdávajú sa. Všetkým, ktorí sú na svoje dieťa hrdí, aj keď je „iné“, než tie ostatné. Ale, svojim spôsobom sme každý iný. A všetci máme svoje prejavy života, svoju osobnosť, svoje záľuby a niečo sa nám páči, niečo sa nám nepáči, niečo nám je príjemné a niečo nie. A každý má vlastnú definíciu rodiny, priateľstva, lásky.

Na poniektorých ľuďoch sa predčasné narodenie podpíše viac, na niektorých menej. Žijeme spolu, stretávame sa, tvoríme hodnoty. A som si istý, že všetci sú radi, že žijú. Že existujú. Že dostali možnosť vnímať tento svet, pocity, lásku, umenie, chute, vône, zvuky, dotyky… . A každý to vnímame po svojom. Všetci, aj tí hendikepovaní, sa dokážu smiať a vnímajú okolie. Aj keď sa tešia po svojom a pre niekoho to môžu byť „iba nejaké“ pazvuky, grimasy či séria náhodných pohybov. Je ale niekde nejaká poučka na to, ako sa vyjadruje šťastie? Niekomu stačí ako prejav šťastia letmý úsmev alebo sa mu to odzrkadlí v očiach. Majú v tomto svete svoj malý kúsok sveta a chápu ho po svojom. A nie je to ich zlyhanie. A zaslúžia si žiť. Navyše, mnoho hendikepovaných, postihnutých ľudí dokázalo veľké veci. A v mnohom inšpirovať ostatných.

A kto vie, možno že netrpia ani tak svojim stavom, ako tým, čo vidia v tomto šablónovitom svete, kde sú ľudia posadnutí honbou za tuctovosťou, majetkami, slávou a len oni vraj vedia, čo je zdravé, správne a kto si zaslúži obdiv. Kto si zaslúži žiť. Inakosť sa nepripúšťa.

Mnohí rodičia majú hendikepované dieťa, ktoré sa narodilo predčasne. Na niektorom to vidieť viac, na niektorom menej, na niektorom vôbec. A prešli obrovskú cestu. Som presvedčený o tom, že ho rodičia majú radi aj keď možno nebehá s ostatnými deťmi po vonku a vyžaduje si viac pozornosti. Ale aj tak si dokázali vytvoriť vzájomný vzťah a naučili sa vnímať reakcie svojho dieťaťa, aj keď sú neobvyklé, jedinečné. Nestrácajú nádej, bojujú o jeho zdravie, sledujú novinky a pokrok vo svete medicíny a hľadajú možnosti, ako pomôcť. A popritom sledujú, ako ich dieťa rastie a je v ňom život.

Poniektorým je nepríjemné dívať sa na hendikepovaných. Pretože vyzerajú ináč a majú iné prejavy. Častokrát hlučnejšie, výraznejšie. A na druhej strane ma mrzí, že mnohí ľudia trpia a nemôžu za to. Že im veda a medicína zatiaľ nedokáže pomôcť. Že sa takto narodia a mnohokrát sú odkázaní na pomoc iných.

Zdravotné postihnutie nie je zlyhaním hendikepovaných. Je to zlyhanie všetkých ľudí, ktorí ich berú ako menejcenných, ktorí sa im vysmievajú, ukazujú na nich prstom a keď ich nerešpektuje ani spoločnosť, ani inštitúcie, ani firmy, ani služby. A o tom, že nie sú menejcenní, nás presviedčajú rôzne životné príbehy ľudí, ktorí napriek hendikepu dokážu žiť, byť inšpiráciou pre ostatných a dokonca v mnohom vynikať nad inými. Šport, umenie, veda, blogovanie, literatúra, politika, dobročinnosť, aktivity vo verejnom živote… . A obrovský rešpekt si zaslúžia aj ich blízki. Za trpezlivosť, ochotu, pomoc, opateru, lásku.

Kiežby v detských svetoch neexistovala bolesť, choroba, nešťastie. Bohužiaľ život je častokrát krutý, nerozdáva rovnako, berie. A som rád, že môžeme pravidelnými zbierkami aspoň trocha pomôcť. Kiežby bolo viac štedrých a uvedomelých ľudí, ktorí sa vedia nielen niekde zhromažďovať, ale v rovnakom počte pošlú aj keby len jedno euro niekomu na účet. Pomohli by. Reálne. Nie krikom, transparentmi či politickou pretvárkou, ktorou nepomôžu nikomu.

Pin It on Pinterest

Share This