Chcel by som osloviť mládež, ktorá sa večer schádza na detských ihriskách a v areáli CVČ v strede sídliska, aby si uvedomili, že tam nie sú sami. Že tam žijú aj malé deti a starší ľudia. Aby tie ihriská neničili, pretože tie prvky sú určené pre malé deti. Aby neničili budovu CVČ a skúsili si nájsť nejaké skutočné záľuby.
To, že si s vami nevedia dať rady policajti, obyvatelia, ani ľudia pracujúci s mládežou, nie je žiadna frajerina. Nič, čo by si zaslúžilo diplom a pochvalu. Nie je frajerina vysmiať policajtov, keď vás prídu napomenúť. Nerobia to kvôli sebe, ale kvôli tomu, že tam bývajú aj iní ľudia. Nie je frajerina vynadať nejakej žene do starých kuriev iba kvôli tomu, že sa vás snaží z okna napomenúť. Neurobí to z vás ani tvrdých chlapov, ani sídliskových gangstrov.
Tiež sme počúvali hudbu a mnohí sme sa jej dokonca aj venovali. Neobjavili ste nič nové, aj keď si to asi myslíte. Stáli sme pri začiatkoch hudby, ktorú vy teraz počúvate. Neboli ste ešte ani na svete a nemáte o tom ani šajnu. No toto sme nerobili. Existovali slúchadlá, odľahlé miesta, koncerty, párty. Miesta, kde sa stretli ľudia, ktorí to počúvať chceli a nenútili to ľuďom na sídliskách cez okná. A teraz? Dunenie na celé sídlisko a z reproduktorov prázdne texty, poprepletané nadávkami. Raz si to všetko ale uvedomíte, keď budete starší a mládež bude niekto iný. Ale chápem tie generačné rozdiely. Nás nechápali dospelí a my sme nechápali ich. Teraz my nechápeme mladých. No vládol rešpekt a úcta. Vykrikovanie nadávok na ulici ani rozkopávanie smetných nádob z nikoho neurobí drsňáka.
Na každom sídlisku vyrastali nejakí tvrďáci, grázli, bitkári. No zároveň mali v sebe férovosť. Dalo sa s nimi vychádzať. Neboli to zbabelci. O mnohých zvučných menách mi rozprával aj otec. Keď začal učiť na ZŠ Hutníckej, tak dostal triedu tých najväčších grázlov, ktorých nikto nechcel. A spomína na nich v dobrom a ako sa aj s tými najväčšími živlami dalo vychádzať. Že napriek tomu, že to boli grázli, boli féroví, vedeli a vedia sa pozdraviť, podať ruku, opýtať sa ako ide život, pozvať bývalého učiteľa na pivo. Teraz sú z väčšiny z nich otcovia, ktorí majú na čo spomínať. Správni chlapi. Chlapi, z ktorých mnohí ťažko makajú, aby uživili rodiny a určite si uvedomujú mladícku nerozvážnosť. No patrilo to k mladosti. No keď to porovnávajú s tým, čo je teraz, tak pochybujem, že nekrútia nechápavo hlavou nad tým, čím sa snažia chlapci získať rešpekt a uznanie. Čím sa prezentujú, ako vyzerajú, čo si obliekajú.
Viete, kedysi mali mladší úctu k starším aj preto, že v nich mnohokrát mali vzory. Chceli byť ako oni. Pretože nebol ani instagram, ani facebook, ani youtube. Mladí si o tých starších rozprávali všelijaké príbehy a historky. O starších žiakoch, o starších chlapcoch zo sídliska. A pekné bolo, že tí starší sa vedeli v zlých situáciách častokrát mladších zastať.
Uvedomte si, že keď to večer púšťate na plné pecky, tak tým nerobíte len napriek obyvateľom sídliska, ale formujete tým pohľad starších ľudí na dnešnú mládež. A nič lichotivé to nie je. Viem to aj podľa seba, keď aj cez zavreté okno počujem na plné gule z reproduktorov kurva, kokot, piča. Nepomáha napomínanie. Viem dobre, čo by pomohlo. No nepôjdem si za nikoho sadnúť.
Taktiež aj rodičia by sa mohli zamyslieť nad tým, čo robia ich milované deti po vonku, kde sa stretávajú, čo do seba ťahajú, čomu sa venujú, aké majú záľuby a či vôbec nejaké majú. Ako sa medzi sebou bavia, ako sa chovajú k starším, ako sa vyjadrujú na verejnosti, či vedia povedať jednu súvislú vetu aspoň v obchode alebo keď si chcú objednať. Aký majú prístup k škole, učeniu, učiteľom. Či vedia pozdraviť, požiadať, poďakovať, pomôcť. Ako sa chovajú chlapci k dievčatám a čím sa ich snažia získať; a ako sa chovajú dievčatá – či sa prezentujú ako nežné pohlavie, alebo ako grobiáni v ženskom tele.
Ale ako som spomínal. Tiež sme sa navystrájali, narobili blbostí…. ale je tam to ALE.