Bron – reštaurácia s nádychom mora, ktorú stojí za to navštíviť. Budete sa cítiť ako skutoční hostia, ktorí si zaslúžia dobrú obsluhu a chutné jedlo. Nie ako keď prídete do nejakej smradľavej reštaurácie do podzemia a cítite sa vinní, keď dostanete prepálené hranolky, surové mäso či skysnutú polievku a obsluha sa vám ani neospravedlní a to ani za prítomnosti majiteľa. Hlavne, že vaše peniaze by chceli.
Prajem reštaurácii Bron, aby si v našom meste našla svoju klientelu a zaslúžené miesto. Povedal by som, že konkurencia je veľká, no v tomto prípade to asi neplatí, pretože Bron má úplne iný koncept a neplatíte iba za jedlo. Platíte za zážitok a možnosť cítiť sa, akoby ste boli niekde inde. Ak ste boli vo svete a okúsili aj iné podniky, reštaurácie, jedlá, alebo ak ste robili v gastronómii v nejakej inej krajine, tak viete, o čom hovorím.
Ja som po hotelovke vyskúšal variť aj vo svete, ešte keď na Slovensku boli koruny. Učil som sa variť aj v Paríži či v Porto Vecchio a v Bastii na Korzike a občas mi chýba dať si niečo z ich kuchyne. Mať tu takúto reštauráciu s originálnymi prísadami. Aj preto ma teší, že tu teraz takúto reštauráciu máme a že nemusíme za špecialitami chodiť niekam ďaleko. Prišlo to za nami. Občas ľutujem, že som sa tomu remeslu neostal venovať, no asi som aj urobil dobre. Pretože je to práca, ktorá nie je pre každého a treba jej zasvätiť celý život. Ako tak sledujem, gastronómia napreduje svojim tempom, kuchári sa musia neustále vzdelávať, sledovať trendy a ja by som teda už asi nevedel pripraviť nič. A zvolil som si niečo iné, v čom sa snažím byť dobrý. Ale tak trocha sa gastronómii rozumiem a viem porovnať dobrý podnik s hnusom, ktorý by som okamžite zavrel. Nie aby mali tú drzosť pýtať si od ľudí peniaze. A ľudia tam ešte chodia tak, že si už nemajú kam sadnúť. A na tanieroch majú hovno.
Rád sa dobre najem. Nemyslím iba také to bezhlavé nahádzanie obsahu taniera do úst za jediným účelom a to okamžitým zažehnaním hladu. Aj keď sa takto idem najesť často a pozerám na kvantitu. Ale to aj preto, že nie som 60 kilový chlapček. 😀 Ale aj závodné stravovanie môže vyzerať na úrovni, nie ako keby vám na tanier nakydali pomyje a obsah kontajnera. Preto mám svoje obľúbené podniky a nemám rád zmeny.
No občas si rád vychutnávam aj nové veci a navštevujem nové reštaurácie. A buď sa ešte vrátim alebo nie. A príde mi obrovskou výhodou a darom, keď niekto prinesie kúsok sveta v podobe gastro zážitku sem. Keď nám niekto dá možnosť ochutnať niečo exotické, cudzokrajné, bez toho aby sme tam museli ísť osobne. A keď je to pekný, čistý podnik, o ktorý je vidieť, že sa niekto stará. Že to nie je nejaká zapľutá prepálená smradľavá putika, s neochotným personálom, kde na stoloch ležia odpadky po predošlých hosťoch.
Takže je veľká paráda, keď na morské plody či exotické druhy rýb, ovocia, omáčok alebo korenia nemusíme chodiť do iných krajín, ale tá kultúra príde za nami. Je to ako s umením, hudbou, literatúrou, obrazmi. Môžeme si tak vychutnať celý svet a posúdiť, čo nám chutí a čo nie. A vidieť aj iné technologické postupy prípravy pokrmov.
Mali by sme byť prírode vďační, že nám nadelila chuťové poháriky, zuby, čuch, silné kusacie svaly a žalúdočné kyseliny. Že môžeme gastronómiu uznávať aj ako druh umenia. Preto si rád doprajem kulinársky zážitok pre pozdvihnutie ducha a prejav úcty k sebe samému. Je smutné, že takých miest, kde sa to dá, je žalostne málo. Mnohým reštauráciám chýba autentickosť jedál, koncept, tradícia, poctivosť, odbornosť a orientácia na hosťa. Kulinárske umenie ustupuje závodnému stravovaniu a fastfoodu, aj keď aj to treba. Nie každý má čas a čo si budeme rozprávať, mnohým to takto chutí. Áno, aj mne.
Ale. Nie je problém vhodiť do hrnca kosť, kúsok mäsa a zeleninu, šupnúť tam aj bujón a urobiť vývar pre stovku ľudí. Problém je technicky zvládnuť bešamel alebo urobiť domáce rezance. Nie je problém nakrájať zeleninu, problém je pripraviť ratatuille tak, ako má byť. Nie je problém otvoriť plechovku s olivami a vysypať ich do misky. Problém je vedieť vyrobiť olivovú tapenádu. Málokto vie upiecť chlieb, nepripáliť krém, urobiť stejk podľa požadovaného tepelného spracovania, vypitvať a filetovať rybu, rozdeliť platesu, nakrájať nožom čerstvého lososa na tenké plátky, tranšírovať kurča, očistiť a pripraviť mušle, zbaviť sardinky kostí, vybrať, usmrtiť a pripraviť langustu, vyrobiť bylinkové maslo, dbať o hygienu a čistotu pracoviska a nabrúsiť nôž. Je škoda, že na bohatý gastronomický zážitok je nutné si poriadne priplatiť a tak podstatná skupina ľudí v živote pozná iba strúhanku, prepálený olej, vymrznuté zemiaky a rozvarenú ryžu či cestoviny. No kvalitná gastronómia si priplatiť zaslúži, pretože nie je samozrejmosťou.
Mnohí nevedia, že môžu dostať viac. Že okrem kečupu existujú aj čerstvé či sušené paradajky, pokvapkané olivovým olejom, s oreganom, bazalkou, štipkou soli. Že okrem vyprážaného eidamu s hranolkami existuje aj mozzarella v kombinácii s paradajkami alebo parmezán s rukolou a domácim dresingom. Že ryba sa dá jesť aj surová, nie iba ako kremácia rybieho chcipáka a že jedlo sa dá na tanier naložiť tak, aby bolo vidieť, čo človek konzumuje – pekne, úhľadne, nie len tak hodené na jednu kopu. Že mäso sa dá omáčkou preliať alebo podliať alebo že ingrediencie po záruke treba vyhodiť a rozhodne ich nepoužívať k ďalšej príprave pokrmov. Určite si občas priplaťte a jedzte ako civilizovaní ľudia, nie ako zvieratá, ktorým stačí hodiť na tanier kus mäsa. Jedlo je aj o zážitku a prístupe k životu a sebe samému. Bez výčitiek, tabuliek či nenávisti k sebe samému a k svojmu telu. Bez odopierania.
Ale chápem aj to, že nie každý má na to, aby ochutnával drahšie veci a už vôbec nie v reštaurácii. Stravovanie v reštaurácii však nie je povinnosťou. Tak ako nie je povinnosťou kupovať cigarety či alkohol. Nie je to životná nevyhnutnosť. A naučiť sa variť môže každý aj doma. A ušetriť napríklad na rôznych nerestiach a zlozvykoch.
No podporiť si zaslúžia aj kvalitné služby a ľudia, ktorí sa rozhodli v Spišskej Novej Vsi žiť a niečo tu budovať a ponúkať. Život tu spestriť, skrášľovať a modernizovať.