Rád spomínam, a to aj na časy školy, mladosti či praxe počas štúdia na hotelovej akadémii. Tak ako keď vidím budovu Družba na sídlisku Tarča. Spomeniem si na prax v reštaurácii, ktorá bola na poschodí. Vždy som sa tam rád hlásil na prax do kuchyne, pretože tam bol fajn kolektív a vždy vám dali jednu úlohu a tú ste robili. Čistenie, krájanie, miešanie, umývanie riadu, drhnutie vzduchotechniky, stolov, dlážky… . Pretože hygiena v kuchyni je dôležitá, však?
Najhoršie na tom všetkom bolo ranné vstávanie, potom na autobus, alebo pešo. Párkrát som šiel aj na kolieskových korčuliach, až kým som sa na nich nestrepal. Šup do šatne, prezliecť sa do bielych nohavíc a do bieleho trička a trocha tam ešte posedieť zaspatý na stoličke, kým sa zo šatne poberú kuchári. No a ranné rozdelenie prác podľa jedálneho lístka. Keď tam boli aj iní žiaci zo školy, o to väčšia sranda bola. Najviac počas letných prázdnin, kedy sa chodilo naplatenú prax na celý mesiac. Zbehlo to, aj sme niečo zarobili. Vtedy som ešte nosil široké nohavice, rapoval som, v uchu sa mi leskla náušnica. A mal som vlasy, ofinu 😀 A raz som si dal dokonca pol hlavy prefarbiť na blond. V strede hlavy mi vyholili tenký cik-cak prúžok a na polovicu hlavy som dostal nejakú zelenú gebuzinu. Alebo modrú, už si nepamätám. Výsledok bol parádny, akurát že mi to zároveň tú polovicu hlavy trocha spálilo a tak cez blond vlasy presvitali tmavé fľaky na koži. Keď som vtedy prišiel domov, otvoril som dvere, mama akurát telefonovala. Ešte pevná linka. A keď ma uvidela, tak jej skoro slúchadlo z ruky vypadlo. Že čo som to porobil 😀 Na to z izby vyšla sestra s tým, že wow aj ona chce také 😀
Kto ste na Družbu chodili na prax, alebo ste tam pracovali, tak určite si spomínate na tetu Jožku. Veselá, priateľská. Vždy ma oslovovala synačku 😀 A samozrejme šéfkuchár Braňo. Ale pamätám si aj ostatných. Aj šoférov, ktorí rozvážali obedy do rôznych firiem, pretože na Družbe sa varilo naozaj obrovské množstvo porcií. Potom sa to viezlo do MPC, BMZ atď…., a časť z toho sa vydala priamo v reštaurácii. Občas som tie obedy do MPC šiel vydávať ja. Fajn zmena, stáť za okienkom a nakladať na taniere 😀 A ako každý porovnáva, či náhodou nedostal o miligram menej mäsa alebo prílohy, než ten pred ním.
Pamätám si, že väčšina žiakov na praxi fajčila. Aj kuchári. Jasné, že nie v kuchyni, ale vonku. No a nechcel som byť samozrejme pozadu, tak som od spolužiaka prijal marlborku. No, a keďže som predtým nefajčil, tak sa mi urobilo strašne zle. Začala sa mi motať hlava a tak som si šiel sadnúť na záchod. Vystúpili mi kropaje potu a zdalo sa mi, že som akýsi žltý 😀 Dopadlo to tak, že ma musel šofér vziať domov, lebo planoooo. Takže zo mňa doteraz fajčiar nie je.
Ale s fajčením sa mi tam spája aj iná príhoda. Už bol koniec a o druhej som sa mal ísť prezliecť. Konečne domov. Lenže kuchár povedal, že ideme dole krájať a klepať mäso na rezne. Pretože ono to bolo naozaj veľké množstvo. Lenže som nevedel, že to mäso je zamrznuté takmer na kosť. Takže kuchár ho krájal pílkou na plátky a ja som ho mal rozklepávať. Ruku som si necítil. No a keďže závislosť je závislosť, tak kuchárovi počas krájania mäsa dymila do tváre cigareta 😀 Až kým sa rýchlou chôdzou neobjavila prevádzkarka a nepovedala s vypučenými očami – je tu hygiena. A určite si viete predstaviť, ako rýchlo sa z rúk v takejto chvíli stane ventilátor. Keď cca o minútu tá hygiena prišla, asi nič necítili. Kto vie. Každopádne, po tom klepaní stuhnutého mäsa, som ruku otvoril až doma. Bolestivo, ale predsa.
S hygienou si pamätám aj na to, ako často chodili. Prišli aj do umývarky, kde som drhol hrnce a prezerali, obzerali. Potom sa pani opýtala, či tieto hrnce sú už umyté. A videl som, že tam asi niečo nesedí, tak som povedal, že ešte umyté nie sú. OK. A odišla. Tam bola výhoda, že sa prevádzka vždy mohla vyhovoriť, že to robí učeň/žiak na praxi a vtedy sa brali do úvahy aj nejaké nedostatky. Každopádne, bolo to pekné obdobie. Síce som sa tam naučil iba krájať, klepať, umývať a čistiť, ale ostali spomienky. Aj ako nás posielali do mäsiarstva dole pod reštauráciou alebo pre pečivo do pekárne, ktorá tam bola tiež. No a pamätám si aj na to, ako mi z reštaurácie Družba darovali na jeden koncert, ktorý som organizoval, obložené misy. Vtedy to bola obrovská pomoc. Rok 2002, kedy som s akciami začínal.
Odvtedy sa v priestoroch reštaurácie vystriedala diskotéka či second hand. Dnes je už budova zrekonštruovaná a vyzerá úplne ináč. A ostali pekné spomienky na prax, kam som chodil rád. Pretože boli aj prevádzky, kde som chodil s nechuťou a ako za trest.