Včera som ešte stihol zájsť aj na pekné vystúpenie v Evanjelickom kostole v Spišskom Podhradí, s názvom NEDOSPIEVANÁ PIESEŇ. Priznám sa, že som o tomto vystúpení nevedel a nebyť organizátorky Dominiky Sakmárovej, ktorá ma na podujatie pozvala, tak by mi ušiel naozaj skvelý kultúrno-umelecký zážitok. Takže ďakujem za pozvanie.
V tomto hudobno-dramatickom programe nám Fsk Pirečko, Mestské ochotnícke divadlo Spišské Vlachy a pani PhDr Astrid Kostelíková, predstavili históriu Podhradia. Zazneli smutné, nostalgické ale aj veselé spomienky a príbehy ľudí, ktorí tu žili pred nami. A to v rôznych jazykoch. Ako šli dievčatá z Jablonova slúžiť, o židovských rodinách na Spiši, historky dedinčanov, ako chodili do mesta na „podracke štvartky“, o ženách ktoré chodili do Podhradia potláčať plátno modrotlačou, o podhradskom vynálezcovi Jánovi Harmattovi, ktorého volali „slovenským Edisonom“, o množstve jazykov a národností v miestnej škole v Ordzovanoch, o židovskej svadbe, o spomienkach rusínskeho chlapca, ktorý sa dostal slúžiť na Spišskú Kapitulu, o českých úradníkoch, lekároch či učiteľoch, o židovskej komunite v Spišskom Podhradí, o Spišských Nemcoch, Maďaroch, Židoch, Rómoch… . Pestrý program plný hudby, spevu, hovoreného slova, emócií a na konci zaslúžený potlesk.
Je fajn vidieť skutočné umenie hry na hudobný nástroj, schopnosť naučiť sa a vyrozprávať z pamäti príbeh, vložiť do toho tú správnu intonáciu, artikuláciu, gestikuláciu, dať dokopy scénky a vyjadriť emócie tak úžasným spevom, že všetky prístroje, elektronické zariadenia a nástroje umelej inteligencie by nekonečne závideli, čo človek dokáže vyjadriť svojimi hlasivkami. Lenže robot nemá srdce.
A porozprávalo sa v skratke aj o evanjelickom kostole, v ktorom vystúpenie prebehlo. Nemohol som si nevšimnúť jeho stav. Popraskané opadané steny. Takéto chrámy a mnohé iné pamiatky chátrajú kvôli nedostatku financií. Ale už keď niekto nechce financovať niečo v myšlienke, že podporuje cirkev, alebo z nejakého iného presvedčenia, tak to môže podporiť ako výtvor človeka. Z úcty k umeniu, histórii, spomienkam, predkom. A aj kvôli bezpečnosti samozrejme.
Každopádne, krásne podujatie. A keď sa naozaj započúvate do textov piesní; do tých príbehov, a zamyslíte sa, tak si uvedomíte, že sme súčasťou niečoho väčšieho. A že aj naša história a naše okolie má čo ponúknuť. Že to nie je o vymyslených príbehoch z filmov a románov, ale o mnohých radostných, bolestných, veselých a smutných ľudských osudoch, ktoré sa naozaj stali a uchovali sa práve v takýchto spomienkach. V príbehoch, riekankách, piesňach pre ďalšie generácie, aby sme sa zamysleli, uvedomili si, poučili sa a možno nebrali niektoré veci okolo seba ako samozrejmosť.
A ďakujem všetkým folklórnym súborom, umelcom, organizátorom, spisovateľom a zberateľom týchto príbehov, že vďaka nim nikdy z tohto sveta nezmiznú.
