Keďže som kedysi písal prianie a poďakovanie novoveským mamám, tak ho napíšem aj otcom.
Novoveskí otcovia, ktorí neberiete oslovenie “otec” ako titul získaný za úplatok, ale je pre vás poslaním, prajem všetko dobré. Aj keď je život často príliš zložitý. Ďakujem všetkým, ktorí tehotnej žene nedáte pocítiť neistotu a že ju nikdy nenecháte stratenú. Že pri vás nikdy nepocíti strach, čo si počať sama s dieťaťom.
Ďakujem novoveskí otcovia, ktorí aj keď tú radostnú novinu riadne zapijete s kamarátmi, tak nestratíte smer. Že neutečiete a vyprchajú z vás všetky nutkania na nerozvážnosti, výstrelky, či aktivity, ktoré by ste mohli oľutovať za mrežami.
Že ste pri prebaľovaní, aj keď mnohých z vás naťahuje na zvracanie. Že ochotne chodíte na nákupy a máte dostatok pochopenia pre svoju unavenú ženu a trpezlivosti pri detskom plači, ktoré kým sa nenaučí rozprávať, tak bude plačom dávať najavo, že je už súčasťou tohto sveta. Vášho sveta.
Ďakujem novoveskí otcovia, ktorí ste pri prvých nesmelých krôčikoch, ktoré raz dospejú do pevného kroku školáka. Že ostanete verní matke svojich detí, ktoré vychovávate spoločne a nevzdáte to, ani keby to bolo to najťažšie v živote, najmä pri starostiach s dieťaťom, ktoré sa narodí s postihnutím. Že neutečiete.
Ďakujem novoveskí otcovia, ktorí vo svojich deťoch živíte kúzlo Vianoc a že im čítate rozprávky, aby od mala rozumeli kontrastu dobra a zla. Že nehazardujete rýchlou jazdou, s detskou sedačkou na zadnom sedadle. Že sa chopíte domácich prác, aj keď ich považujete za ženské. Že dokážete obdarovať, prekvapiť, objať.
Ďakujem, že svoje deti vychovávate tu, v našom meste. Že im ukazujete, ako to v živote a vo svete chodí. Čo je nebezpečné a na čo si dávať pozor. Čo môže ublížiť im, alebo ostatným. Že svoje deti beriete na výlety do prírody a oboznamujete ich s lesom, rastlinami, zvieratami. Že im ukážete všetky tie krásy nášho okolia. Že deti učíte, čo je to úcta, zdvorilosť, rešpekt, ohľaduplnosť.
Že vaše ramená v rodine nie sú postrachom, ale oporou a nedemonštrujete chlapskú silu tým, že prídete domov opití a zbijete ženu, aj deti. Že máte slovo, zásady, dokážete byť prísni, pokarhať, ale aj pochváliť, objať, povedať pekné a povzbudivé slová. Že dokážete pomôcť pri učení, záľubách. Že svoje deti učíte a usmerňujete bez bitiek a nadávok, pretože fyzické tresty nikoho nenaučia čo sa smie a čo nie. To dokáže iba trpezlivé vysvetlenie. A deti vás potrebujú vidieť, ako vzor, stelesnenie zásad a zodpovednosti.
Ďakujem vám, ktorí pomôžete svojim deťom zostrojiť prvého šarkana, prak, lietadlo z papiera. Že kúpite prvý bicykel, korčule, sánky a pri učení jazdy vysvetlite, že aj úrazy a sklamania patria k životu. Že dáte prvýkrát ochutnať z piva, ošetríte rozbité koleno, chodíte na rodičovské združenia.
Že to nevzdáte, aj keď ostanete sami s dieťaťom, pretože matka to vzdala. Opustenie totiž nie je výsadou žien a otcovia nie sú v zásade tí zlí a neschopní tyrani.
Že sa tešíte z úspechov svojich detí a prežívate s nimi aj neúspechy. Že pomôžete, poradíte, usmerníte, aby bol tej život znesiteľnejší. Že odprevádzate k oltáru.
Že aj keď z vás budú dedkovia, tak tá túžba po výchove vo vás ostane. Že svojim vnúčatám vyrozprávate všetky tie príbehy a historky, ktoré ste stihli počas svojho života nazbierať. Že sa vám dostane tej pocty, byť starým otcom. Že sa to vráti s vnúčatami.
Ďakujem za život.