Na dva dni som mal požičaný Mustang GT, a to ste mali vidieť tie pohľady. Ľudia sa totiž neotočia za vami keď niečo robíte alebo za vašimi vlastnosťami či povahou. Otáčajú sa za tým, čo máte. Auto, šperk, značkové tričko, kabelku, topánky, mobil, účes. Veď aj keď vám chce niekto niekoho opísať, tak nepovie čo robí a čomu sa venuje, ale na čom jazdí.
Stačilo, že som dostal od kamaráta darček – drahé hodinky. No a to hneď bolo pohľadov, otázok, dohadov. Čo ten Miro robí, že si dovolí také hodinky. Ale späť k Mustangu. Zrazu mi začali volať a písať ľudia, ktorí ma na tom aute videli, že čo sa za nimi nezastavím, čo ich neprídem povoziť, ukázať auto…. . No ako sa mám, sa neopýtajú. Taktiež, vedia čomu sa venujem, čo robím…, no k tomu mi nenapíšu. To mi ani nezavolajú, že ako to vyšlo, či sa to podarilo, či mi netreba pomôcť. Ozvú sa, že ma videli v takomto aute, a to sa pritom ani nestýkame, nemáme kamarátsky, vzťah, nenavštevujeme sa…. Nič. Zrazu ale majú potrebu sa ozvať, aby sa opýtali na auto. Nie na to, ako sa mám, či sa mi darí, či je všetko ok.
______________________
Minule som tak sedel v reštaurácii a okolo šla mačka. Chodila okolo stolov, pomedzi hostí, popred dvere. A reakcie obsluhy či ľudí? Ideš preč? Fuj to. Zmizni…. . A jedno dievčatko sa s tou mačkou začalo hrať, hladkať ju, dalo jej niečo z taniera. No a zase blbé reči ostatných a odháňanie mačky preč. Pretože mačka je poddruh. Nie je to ako pes. Toho by hneď jeeeeeej psíííííík, poďme ho rýchle nakrmiť, zachrániť, pohladkať…. . Mačku nie. Lebo človek ako pán tvorstva rozhoduje o tom, ktoré zviera je jeeeej a ktoré fuuuuuj.
_______________________
Zaujímavé je vidieť, ako sa už zo slova Ukrajinec stáva nadávka. Ako sa stali Ukrajinci terčom nadávok, vyháňania, posmeškov či priania smrti a nešťastia. Nadobudli sme pocit, že všetko cudzie je zlé a že my sme tu doma. My sme tí lepší. My sme tí hrdí Slováci, ktorým niekto prišiel ukradnúť prácu, zem, ženy, pohodu… . Že Ukrajinci sú to zlo, ktoré treba vyhnať. Že sú definíciou zločinu, násilia, výtržností… . Zrazu v nás umrelo „miluj blížneho svojho“. Zrazu tá pomoc a súcit neexistuje. Žiadne porozumenie, žiadne podelenie sa, žiadna štedrosť, žiadna pohostinnosť. A pritom, sme lepši? Veď sa stačí pozrieť, ako vo svete berú nás, Slovákov. A právom. Hajzli, podrazáci, kriváci… . Koľko Sloveniek robí v zahraničí kurvy, fetujú tam, sú na ulici… A koľko Slovákov po zahraničí díluje, fetuje, prepadáva, kradne, bije sa. Koľko Slovákov v zahraničí vraždilo, založilo zločinecké organizácie? Tak v čom sme lepší? A teraz si predstavte, že kvôli tým zrúdam, ktoré toto v zahraničí robia, budú posudzovať vás. Že ste takí istí. Koľko Slovákov v zahraničí zneužíva systém, koľkí tam žobrú, koľkí sa tam schovávajú pred zákonom, alimentami, zodpovednosťou. Koľko Slovenských zločincov ušlo do cudziny.
A najkomickejšie je, keď cudzincov posielajú do ich zeme tí, ktorí chodia robiť na turnusy do zahraničia a tam mnohí z nich vystrájajú, chlastajú, fetujú, bijú sa, hrajú automaty, chodia za kurvami alebo porozbíjali ubytovňu…. .
___________________
Akosi nedokážem pochopiť, keď si dospelý chlap myslí, že je frajerina jazdiť okolo námestia ako kokot v nejakom prdítku, keď je v parku alebo pred Redutou nejaká akcia – koncert, predstavenie, festival, premietanie….. . Čo na tom je frajerina? Že má hlučné auto? Že veľa stálo? Že na ňom vie pridať a ísť rýchlo? To je akože niečo výnimočné a obdivuhodné?