Ani sa ľuďom nedivím, že sú nasratí. Že majú plné zuby politikov a sľubov, pretože väčšina z tých, ktorí sľubovali hory doly, nepriniesla podstatnú a cítiteľnú zmenu. A možno ešte nikto v takej miere, aby sme si mohli povedať, že ideme správnym smerom. Nedivím sa, že sú ľudia naštvaní na úrady, pretože je to častokrát na dlhé lakte a s veľkou dávkou trpezlivosti, keď chcú niečo vybaviť a nemajú tam známeho. Že nemajú dôveru v políciu, keď tu máme rozkvet vandalizmu, drog, násilia, vystrájania mládeže a hluku po nociach. Nedivím sa, keď sú ľudia nasratí na systém, ktorý by mal fungovať, no nefunguje. Ani na úrovni mesta. A pritom sa o to stará také množstvo ľudí, oddelení, zamestnancov… . Toľko kadejakých vedúcich pracovníkov. Množstvo poskokov.
Na druhej strane však za všetko nemôže systém a politika. Mnohé je to o ľuďoch a o ich dobrých aj zlých vlastnostiach. O ich záujme, alebo ľahostajnosti. O ochote, alebo sebeckosti. O ohľaduplnosti, alebo bezohľadnosti. O obozretnosti a spolupatričnosti, alebo lakomstve, hrabivosti, závisti, zlomyseľnosti.
A Slovensko nie je iba politika, zákony, nariadenia, hádky, nenávisť na sociálnych sieťach. Je to jedinečná príroda – slovenská flóra a fauna, história, ľudová slovesnosť, rozprávky, legendy, mytológia, hrady, zámky, osobnosti. Je to náš rodný jazyk, za ktorý bojovali naši skutoční vlastenci, nie tí, ktorí sa hrdo bijú do hrude za Slovensko a za národ, no nepoznajú ani slová hymny a nedokážu bez chyby napísať ani jeden transparent. Sú to hory, jazerá, plesá, remeslá, šikovní ľudia, recepty, nápady, umelci, vedci, športovci.
Aj keď mnohé z toho chcú zabiť chamtivci, biznismeni, hajzli či politici so svojimi rozhodnutiami.