S Mirom som sa profesne stretol niekedy okolo roku 2011, nepamätám si už presne. Bolo to v Temple bare, kde nás zoznámil Ľubo Šuca. Dohodli sme si spoluprácu na nejakých projektoch, Miro pre mňa písal a vtedy sa spustil aj projekt SNV24.sk. Miro je ťažká povaha, čo sa týka názorov a určité okolnosti, ktoré nemusím spomenúť, no podľa neho som sa vtedy “priposral” 🙂 z niektorých jeho článkov na tému politika v meste, som mu projekt SNV24.sk odovzdal a som rád, že ho drží až do dnes. Dohodli sme sa, že jeden druhého vyspovedáme a tak ako on zverejnil rozhovor so mnou, tak aj ja teraz pridám pár jeho odpovedí na moje otázky.
Kedy a kde si sa narodil?
Ako by povedal klasik – narodil som sa jak malý chlapec. V Gelnici pred takmer 40 rokmi.
Si spokojný so svojím menom?
Meno si nevyberáš. Neviem či som spokojný alebo nie. Menu môžeš robiť buď hanbu, alebo ho budovať podobne ako značku firmy. Samozrejme to obnáša aj rôzne životné omyly, pády, zlé rozhodnutia a všemožné pičoviny z nudy, frajeriny, zlomyseľnosti, pomsty či nenávisti. A to meno potom odovzdáš ako dedičstvo potomkom. Ja zatiaľ nemám komu 😀
Vyrastal si na Západe, ako by si porovnal svoje detstvo so súčasnými deťmi?
My sme sa narobili pičovín po svojom, bez mobilov, sociálnych sietí a kadejaký internetových výziev. Mali sme na to vlastné prostriedky. No nebolo toľko zákernosti a mali sme úctu k starším. Mali sme taktiež iné vzory, ktoré sme nehľadali na tik-toku, ale vo filmoch, hudbe, v škole, medzi spolužiakmi, v rodine či v rôznych povolaniach. Dnešné deti si myslia, že všetko je to o displejoch. Lenže chleba online neupečú. A keď to detstvo vezmem už na základnej škole, tak tam neboli drogy, kurvy a kadejaké kinder gangy. A deti sa báli doma povedať, že urobili niečo zlé. Dnešné deti žalujú každú krivdu a ich priblblí rodičia sa ich potom idú zastať buď do školy, medzi rovesníkov alebo na políciu. Pretože ich dieťa je dokonalé, bezchybné a všetko to zlé je v iných deťoch, v škole, učiteľoch, systéme…. . A som rád, že som zažil ako dieťa dobu kolotočov na sídlisku, vymieňania plagátov, hry na trávnikoch bez hovien či prvých rádií, walkmanov, diskmenov, napaľovania CDčiek… .
Netajíš sa, že si západniarsky patriot a máš rád naše mesto?
Milujem sídlisko Západ 1, pretože tu sa viažu moje spomienky na detstvo, mladosť, dospievanie, pubertu. Tu som mal spolužiakov, tu to poznám, tu sú mi známe mnohé problémy iných ľudí a tu sa aspoň malým dielom snažím prispieť k životu na sídlisku. A mám rád celkovo aj naše mesto. Kiež by ho tak mali radi aj kompetentní a ľudia s pečiatkami, možnosťou rozhodovať a podpisovať dokumenty.
Organizuješ veľa aktivít, dobrovoľne, ako ťa to napĺňa?
Sú to predovšetkým aktivity pre deti a napĺňa ma tá ich nefalšovaná detská radosť. Pretože deti sa nepretvarujú, deti nie sú zlomyseľné, deti sa nesťažujú na hluk a podobne. Deti sa chcú baviť a užívať si ten bezstarostný svet, kým môžu. Ale s organizovaním podujatí som začal už v roku 2002. A tak mám za sebou mnohé koncerty, festivaly, výstavy, súťaže, divadlo, športové turnaje či prednášky. A už druhý rok organizujem aj rôzne dobročinné podujatia. A napĺňa ma to napriek tomu, že nie všetkým vždy vyhoviete. Ľudia sa budú sťažovať aj na to, že niekto niečo robí pre nich. Zadarmo. No a popri tom si tak trocha vylepšujem „skóre“ so svojou temnou stránkou. Zároveň nechcem aby to vyznelo, že si o sebe myslím, že som tu ten najaktívnejší, najlepší, najsilnejší, najchytrejší, najvplyvnejší. To ani z ďaleka nie. Iba prispievam svojim dielom.
Čo ťa motivuje robiť dobre pre ľudí, keď poznáme tvoje názory na fungovanie spoločnosti?
Spoločnosť nie je iba to, že si predstavíme nejakú krajinu a ľudí v nej. Ako nejakú pohybujúcu sa masu ľudských tiel. Nie je to iba stádo riadiace sa zákonmi, nariadeniami, pocitmi, dobrými a zlými vlastnosťami, emóciami, peniazmi, odmenou, únavou, láskou, nenávisťou … . Sú to aj konkrétne tváre a mená. Sú to sídliská, ulice, komunity, susedia, školy, škôlky… . Pre mňa je spoločnosť niečo veľké, celosvetové, no zároveň aj komunitné, kde ľudí poznám po mene, po tvári, a oni poznajú mňa. Pretože som taktiež súčasťou nejakej spoločnosti. A áno, na spoločnosti mi vadí veľa vecí, ale to k nám ľuďom patrí. To dobré aj to zlé. A podľa toho sa spoločnosť formuje aj deformuje. A umiera na odporné ľudské vlastnosti – závisť, chamtivosť, lenivosť, sebeckosť, zákernosť, neochota, bezohľadnosť, neobozretnosť a zvaľovanie viny na niekoho iného, že nám sa nedarí. Umiera na neriešenie problémov, ale na očakávanie zázraku, bez akejkoľvek snahy, pokory, rešpektu, napredovania.
Nie je medzi ľuďmi veľa zla? Alebo len ty vnímaš zlo trochu z inej perspektívy?
Medzi ľuďmi sa mi zdá, že je stále viac a viac zla, ale všetko je to zlo, ktoré do svojich životov prijali. A možno je toho zla stále rovnako, akurát že o ňom teraz viac počúvame, pretože sa k nám zvesti o ňom dostávajú nielen z novín a telky, ale aj skrz sociálne siete atď… . Ale dobro a zlo je taký relatívny pojem, pretože každý má tú hranicu nastavenú ináč. Čo je dobré alebo zlé pre jedného, nemusí byť dobré a zlé pre druhého. Skôr ľuďom chýba láskavosť, porozumenie a vieš čo je najväčšie zlo? Ľahostajnosť. Ľahostajnosť k spravodlivosti, zodpovednosti, medziľudským vzťahom, pocitom iných ľudí, zákonu, pravidlám, bezpečnosti … .
Čo najhoršie si v živote vykonal za čo sa hanbíš?
No, narobil som sa strašne veľa zla. V rôznych oblastiach. A som rád, že je to už za mnou. No poviem ti, že sa za to nehanbím, pretože to zo mňa urobilo človeka, akým som teraz. Možno, keby som sa vrátil v čase a urobil nejaké veci ináč, tak teraz nerobím to čo robím a nedarí sa mi presadzovať to, čo chcem. A veľmi skoro by som sa vzdával. Ale poviem ti, že za všetko zlé som nejak bol potrestaný – zákonom, výpoveďou, bolesťou, plačom, pokutou, stratou blízkej osoby … . A som rád, že je to preč. Aj keď, zlých vecí sa určite ešte narobím. Posnažím sa však, aby to už nebolo nič úmyselné. Každopádne, pozri sa na rôzne svetové osobnosti, čo všetko zlé v živote narobili a teraz idú vzorom iným ľuďom. Rôzni herci, speváci, športovci, celebrity, verejne známe osobnosti… .
Odmietaš kandidovať. Ak by si mohol niečo zmeniť, obliekol by si si oblek a šiel vybavovať veci pre občanov?
Na politiku tu máme iných. Tých, ktorí sú vraj bezchybní, neomylní, všemocní, všetko dokážu vybaviť, urobiť, priniesť, dohodnúť. Len po voľbách sa tí supermani akosi zmenia na zloduchov a iba sa vyhovárajú čo všetko sa nedá. Poviem ti to tak – sám by som tam nezmenil nič a obávam sa toho, že by som mohol vybuchnúť a vrátiť sa k zlu, ktoré som robil v minulosti. A poniektorých by to veľmi bolelo. A tak si radšej robím svoje a vyhovuje mi pozícia, ktorú mám. Pretože nemusím byť slušný, dodržiavať nejaký protokol a ani nemusím byť politicky korektný. Lebo nezbieram žiadne hlasy a sympatie. Je mi jedno, koho pobúrim alebo koho si pohnevám. Nie som človek všetkých.
Myslíš, že politici robia pre ľudí?
Áno, robia pre ľudí. Ale pre svojich ľudí. Pre rodinných príslušníkov, pre svoje milenky, pre svojich kamarátov a pre firmy kamarátov. Veď sa pozri na všetky tie konflikty záujmov. Alebo na zloženia výborov, komisií… komu tu čo prechádza a kto je s kým prepojený. Ako sa tu podelili na dva tábory a merajú si navzájom kokoty. A dopláca na to mesto. Na ješitnosť a na zlobu niekoho, kto sa nedokáže zmieriť s tým, že si ho ľudia nezvolili za primátora.
Ak by si mal čarovný prútik, čo by bola prvá vec, čo by si vyčaroval?
Vyčaroval by som prameň živej vody. A ak nie na nesmrteľnosť a dlhovekosť, tak aspoň na liečenie chorôb a bolestí. A keď nie pre všetkých ľudí, tak aspoň pre deti. Pretože každé dieťa by malo dostať možnosť zakričať do sveta „TU SOM“. A byť zdravé, dožiť sa dospelosti a zaslúžiť si vlastnými uváženými rozhodnutiami to dobré, aj to zlé.
Budeš pokračovať so zbierkami popri športových aktivitách?
Áno, plánujem už niekoľko mesiacov dopredu a som rád, že zatiaľ to má zmysel. Že sa pár ľudí vždy dokáže spojiť. Kiež by to bolo viac. Nechápem, prečo tu napríklad niekto, kto žije z nášho mesta, z ľudí, zo sponzorov, bufetov, podpultového alkoholu a vstupného, nemôže napríklad venovať jedno euro z každého lístka vždy pre nejakú inú rodinu, ktorá potrebuje pomoc a podporu. Určite by sa im tie peniaze hodili. Lenže biznis je viac ako ušľachtilosť. Ale predstava je to pekná. Venovať každý zápas niekomu konkrétnemu a dať euro alebo aspoň 50 centov bokom. Od hladu by nezdochli. Ani zo slávy by im neubudlo.
Aký je tvoj krátkodobý cieľ a dlhodobý cieľ?
Nedávam si krátkodobé ciele, čo sa týka osobného života. Ani pracovného. Ciele som si začal dávať iba v súvislosti s organizovaním podujatí. Aby to dopadlo dobre a neposralo sa niečo organizačne. A dlhodobý cieľ? Žiť čo najdlhšie a neprísť o rozum.
Kedy sa oženíš?
Na to musia byť dvaja. A akosi prestávam veriť na lásku. Vlastne, ani nie tak na lásku, ako na opätovanie. Stále som nevyliečiteľný romantik a verím, že ženiť sa má z lásky. Nie účelovo. Alebo že niekto nedokázal udržať zips hore a stehná spolu a má pocit, že sa ženiť musí, aby bola rodina spokojná.
Ďakujem ti Miro za rozhovor a drž sa svojich názorov a nepoľavuj vo svojej činnosti. Vieš, že ťa vždy podporím. Dáme kofe? 🙂