Trocha na pobavenie. Zároveň by to nemali čítať tí, ktorým vadia vulgarizmy. Ale aj také sú spomienky na časy školy. Poniektorí sme sa tie vulgarizmy naučili používať práve v detstve, keď fičali všetky tie srandovné riekanky, plné nadávok. Ale aj to patrilo k tomu. Písanie kadejakých blbostí na zadné strany zošitov, na lavice, do pamätníkov či odkazov na papierikoch, ktoré si žiaci navzájom hádzali počas vyučovania. Dobre som sa pobavil, keď som si na niektoré z nich spomenul.
Jedna z tých, ktoré deti venovali spolužiakom, nosiacim okuliare, bola:
„Okuliarnik indický,
spadol pani na cicky,
a pani sa raduje,
že mu pimplik funguje.
Smejem sa na celú miestnosť a to som ešte len pri tej prvej. Potom boli tie pamätníkové, alebo také, ktoré sa používali pri listoch: „Prepáč mi Miro, že píšem krivo, ale som vypil 12% pivo.“
Potom je tu jedna, keď sa deti vyhrážajú slimákom podpaľačstvom. Žeby zárodok výpalníctva?
„Slimák, slimák, vystrč rožky,
dám ti masla na parožky,
keď ich nevystrčíš von,
podpálim ti dom,
a ty zhoríš v ňom.“
A táto ma rozsekala
„Letí hovno ponad školu,
padlo rovno pred zborovňu,
náš fyzikár veľkým skokom,
skúma hovno mikroskopom,
chemikárka uvažuje,
s čím to hovno reaguje,
zemepisár k mape beží,
kde to hovno asi leží,
náš slávny dejepisár,
do dejín hneď by ho písal,
slovenčinár sa raduje,
že to hovno vyskloňuje,
pre telocvikára istá vec,
bude z neho športovec
matikár je veľký znalec,
strčí doňho celý palec,
a riaditeľ? Hneď sa priznal,
že to hovno včera vysral.“
A keď už sme pri tých hovnách: (túto ma naučil dedo )
„Na tom konci, na tom hornom,
zabil bača ženu s hovnom.
Kto neverí, nech tam beží,
ešte hovno pri nej leží.“
Alebo:
„Dedko babka spolu žili,
chalúpku si postavili.
Dedko prdol ako strela,
chalúpka sa rozletela.
Babka prdla ešte viac,
vyleteli na mesiac.
Mesiac bol opitý,
kopol babku do riti.
Babka mu to vrátila,
podprsenku stratila.“
A samozrejme lavicová klasika:
„Tu som sedel, tu som žil,
hovno som sa naučil.
Kto tu bude po mne sedieť,
taktiež bude hovno vedieť.“
Ešte takáto morbidnejšia:
„Zaveď ma milý k lesíčku,
na invalidnom vozíčku.
Chcem aspoň jedným svojim okom,
uvidieť lietať vážku nad potokom.
Pohlaď ma kýptikom po hlave,
pobozkaj moje líčko hnisavé,
veď láska je cit mocný,
čo na tom, že sme malomocní.“
Teraz ale vytiahnem najsilnejší kaliber, pretože prichádzajú tvrdšie nadávky. S touto prvou som dokonca prišiel domov a spieval som ju so spolužiakom, keď sme jazdili sídliskom na bicykli:
„Na strome, sedí drozd,
naťahuje primeros,
kúpte si ho mladá pani,
pomôže vám pri jebaní“
A potom tieto, za ktoré deti na seba žalovali v škole:
„Hasiči do piči,
dneska sa necvičí,
lebo je sobota,
strčte si kokota.“
A posledná:
„Kokot, piča u holiča,
pojebali Markoviča,
a holička kričí,
choďte mi do piči“
Dúfam, že sa nikto neurazil, no aj takéto si pamätám detstvo a časy základnej školy. Vy nie? A koho sa to dotklo a vadí mu to, tak nech sa prežehná 😀