Zaujímavé…
v dobe, v ktorej vládnu klamstvá, nevera, neúprimnosť, fejkové oblečenie, umelé ksichty, umelé vlasy, umelé prsia, umelé zadky, umelé vzťahy, umelá strava, predstierané kamarátstva, falošné bohatstvo, falošná láska, falošné emócie, falošná sila, falošné svaly, falošní biznismeni, podvodníci, špekulanti, retuše, filtre, efekty, kradnutie identity a snaha vykresľovať sa na svojich osobných profiloch v tom najlepšom svetle …, tak ľuďom vadí to, že nejaký politik podvádzal pri štúdiu a že má nepoctivo získaný diplom.
Čo ale chceme od krajiny, kde mnohí ľudia majú kadejakých mafiánov a vrahov za celebrity. Kde sú lumpovia a kriminálnici stredobodom záujmu, robia sa s nimi rozhovory, vydávajú sa im knihy, majú svoje profily na facebooku a do médií sa púšťajú ich vyjadrenia. Načo? Aby ich pamiatka ostala nesmrteľná? Škoda, že neboli nesmrteľní tí, ktorých pripravili o život, o zdravie, o živobytie.
Čo ale chceme od krajiny, kde si chlapci myslia, že je frajerina hrať sa na gangstra, mafiána, vagabunda, alebo nejakého poznať a ešte sa s nim fotiť. Kde si dievčatá myslia, že je sexy, keď je chlap grázel a kriminálnik. Ale iba dovtedy, kým ich nejaký nestrepe, neznásilní, alebo nebude obťažovať a nikto sa ich nezastane, lebo všetci budú mať strach.
Čo chceme od krajiny, kde sa veľmi rýchlo zabudlo, aké boli 90. roky. Ako boli ľudia bití, ponižovaní a terorizovaní na ulici, v baroch, na diskotékach, v reštauráciách, na rôznych kultúrno-spoločenských podujatiach vyholenými hovädami v kožených bundách. Ako sa tie svine chovali k personálu a k podnikateľom. Ako sa vraždilo, ako vybuchovali autá, ako sa vypaľovalo, vydieralo, vyhrážalo. Ako sa ututlávali kadejaké hnusy. Ako boli posratí aj policajti a radšej sa všetci hrali na kamarátov, aby boli za dobre a nebola aj ich odrezaná hlava položená niekde na aute, alebo doma v posteli. Ako spolu vysedávali v kaviarňach a vymieňali si informácie. Ako len pár policajtov/kriminalistov bolo ochotných tvrdo proti nim ísť. No za hrdinov tu máme tú druhú stranu. Hajzlov, ktorí majú na svedomí životy, zdravie a živobytie mnohých ľudí a ešte sa budú o nich točiť dokumenty, robiť reportáže, rozhovory, umožní sa im vydávať knihy a dávať verejné vyjadrenia.
Toto všetko zlé sa nedialo iba v kriminálkach a akčných filmoch. Toto bola realita aj na Slovensku. Aj v našom meste. A bohužiaľ veľa z toho ostalo dodnes. Mnohí ľudia si tu pobehujú po slobode, usmievajú sa spravodlivosti do tváre, alebo sú z nich policajní informátori, výmenou za rôzne výhody.
Ani takíto ľudia, ani ich rodinní príslušníci, ktorí o týchto praktikách roky vedeli, alebo v nich boli taktiež namočení, by sa nemali čo zapájať do verejného života a ešte mať tú drzosť kandidovať na poslancov, alebo na primátorov.