Zavesím svoje smútky
na šnúru ako
odsúdených za vlastizradu.
V jarnom vánku budú trepotať rukávmi
až kým z nich nevysypú všetkú soľ zo sĺz jak nabiflenú poučku.
Obnažený do pol tela,
vyjdem s kožou na trh,
nech mi kostrbaté slniečko
odleje bronzový oblek na mieru
s bielymi miestami,
ktoré budú svietiť v tme ako runway
pred pristátím dotykov ženských zablúdených rúk.
Je jar
a okrem peľu a saharského piesku
nenápadne visí vo vzduchu nádej,
že rozkvitnuté čerešne
a máj
možno prekvapia ma láskou,
tak náhle ako letná búrka
čo priženie sa z tmavých lesov.
Vypriahnuté srdce
napije sa dosýta tej vlahy,
bude rásť a až sklonia sa klasy,
zlatšie ako tvoje vlasy
môžeš ma
žať
pomlieť
upiecť
Utíš mnou svoj hlad…