Nedokážu cítiť pocit viny. Absentuje u nich svedomie. Sú vypočítaví, služia len vlastnému prospechu. Bežne nedbajú na pravidlá, zákony. Možno pritiahnuté za vlasy, možno na určitú elitu ako ušité. Ako si to pomenujete, je na vás.
V dnešnej dobe je tažké definovať stav, v ktorom sa naša spoločnosť nachádza. Tento stav je to, čo ma zaujíma. Sledujem dianie na politickej scéne už viac ako 20 rokov, od roku 1998. Sledujem zmeny dôležitých zákonov, výroky, sľuby, urážky, reformy, kauzy, tunely, vládne programy, balíčky opatrení atď…. Sú to udalosti a hlavne slová, ktoré sa denné “perú” v médiách. Spájame ich s politikmi, stranami, vládami, opozíciami. Kto si dnes pamätá udalosti a slová? Veľmi nízke percento nás občanov. Pravda nie je už ani to, čo som povedal pred 5 minútami, tak prečo si pamätať veci spred týždňa, no nie? Každá téma je aktuálna asi tak dlho ako predvolebné programy týždeň pred voľbami a 5 minút po nich. Správy a politické témy, diskusie, v ktorých sa vytráca elementárna slušnosť a úcta. Častokrát sme svedkami slovného sa napádania a útokov medzi tzv. politickou elitou. Politickú kultúru strieda chorobný a neúprosný boj o štátny rozpočet, o moc. Naberá to obludné rozmery. Aký príklad potom majú občania? To všetko “pretkané” predraženými tendrami a rekonštrukciami štátnych budov, nezmyselné zákazky a nevypovedateľné zmluvy na ministerstvách a podobne. Čo sa potom môže očakávať od bežných občanov? Čierna práca a súčasné poberanie dávok, úniky na DPH, podvody a klamstvá v obchodných a medziľudských vzťahoch.
“Ťažko zlomiť palicu na chrbáte, ak nemá chrbtovú kosť.”
Hľadal som korene tohto stavu. Myslím si, že to je zriadením, v ktorom sa formovali osobnosti a myslenie. Vráťme sa pred rok 1989. Pod rúškom tajomstva, ak si bol funkcionár, popri štátnej výstavbe si postavil 10 chát a 2 domy, 1 príjazdovú cestu. Ak si bol murár, tak každý deň si hodil na bicykel miešok cementu, do batoha kelňu a cez plece pár pracovných topánok, to všetko cez uja skladníka bez zaplatenia, samozrejme. No a dnes? Veľký tresk. Zmenil sa režim, ale ľudia ostali. Tým chcem povedať, že myslenie sa vôbec nezmenilo u určitej skupiny obyvateľstva, ba naopak zistili, že môžu slobodne a vo veľkom a nikto ich za to nepostihne. Týmto sa nechcem dotknúť nikoho, ani by som si v živote nedovolil posudzovať konkrétnych ľudí. No toto sa mi vidí ako pochopiteľné vysvetlenie stavu v spoločnosti a správanie sa niektorých jedincov vo vzťahu k štátnym a súkromným peniazom. Pre nás občanov by malo byť výzvou tento stav zmeniť. My sami by sme mali byť tou pomyselnou palicou v krajine, kde zázraky sa konať určite nebudú.