Tichý divák, čo netlieska
keď noc spustí oponu
za komédiou našich všedných dní.
Vystúpi na pódium
a z ligotu sĺz stekajúcich po tvári
pozliepa zrkadlo odhaľujúce
tváre bez úsmevov.
Vyzliekajúci do naha
aj posledného cisára,
čo pod šatami ukrýval dušu zjazvenú
rovnako ako chrbát otroka.
Smútok je jeho meno
rovnako ako aj tvoje, či jeho
moje tiež nie je iné,
pretože je súčasťou každého.
Smútok je ten,
čo strháva nám masky,
ktorými sa chceme líšiť,
no nakoniec všetci plačeme rovnako.
V slzách sme si všetci rovní.