Diegove básne: Buď moje nebo

Osamelosť
ma už ohlodala do špiku kosti.
Pohľadom mi našepni,
že si tu pre mňa
a vytrhni ma z jej pazúrov.

Potom,

z deravého vrecka vytiahnem
pokrčenú dušu,
z ktorej zložíme si aeroplán,
čo zanesie nás tam,
kde slnko nevychádza.

Ostaneme navždy
zahalení tmou intimity
nášho sveta,
kde sú sny nesmrteľné
a imúnne voči ranným lúčom reality.

Postavíme si svoje
privátne nebo,
kde bude hriechom nemilovať sa.
Budeš mojou spásou tu a teraz.

Pohľadom mi našepni,
že si tu pre mňa,
odnes ma preč,
do nášho neba.

Zdieľaj to