Sedel som v poloplnom vagóne metra a díval sa na seba v odraze okna, za ktorým v tme ubiehal tunel. Na ďalšej stanici sa do vagónu vlial ďalší húf ľudí, ktorý zaplnil zvyšok priestoru natoľko, že som bol rád za sedenie a že nevisím za držadlo, ako väčšina. Postavy s nemými, prázdnymi očami, no za každými sa určite odohráva nejaký príbeh. Vždy som si všímal ľudí okolo. Ich šialené, uponáhľané, smutné, zamyslené či ľahostajné výrazy a rýchle výpady rúk, s cieľom vyhrnúť si rukáv, pod ktorým sa ukrýva stroj času – jeden z najdôležitejších radcov obyvateľov veľkomesta. Samozrejme okrem návykových, omamných, chemických, syntetických, prírodných, bielych, zelených, práškových, tekutých, povzbudivých, tlmiacich, burcujúcich, uspávajúcich či iných látok vo fejkových kabelkách, prepotených vreckách alebo v iných zákutiach ľudského zúfalstva.
Oproti mne si sadla staršia pani okolo šesťdesiatky, s prstom a pohľadom zapichnutým do displeja na mobile. Ten sa jej odrážal v okuliaroch na špičke nosa. Zavrtel som sa, bolo mi dlho.
Pani ale zrak nezdvihla, nezaujímalo ju, kto sa to mrví za sedačke. Neustále pozorovala displej, až kým sa jej do očí nezačali hrnúť slzy. Odvrátila zrak od mobilu a zadívala sa do prázdneho okna, premietajúceho temnotu tunela. Tisla pery k sebe, s úmyslom zamaskovať trasúcu sa bradu a potlačiť plač v jeho zárodku. Ešte aj nosné dierky ju prezrádzali, keď sa chveli, no nevydali jediný povzdych. Nevšimla si, že ju pozorujem a kradnem jej malé tajomstvo za okuliarmi. Neviem prečo, ale nedokázal som z nej spustiť zrak. Niečo vo mne ma bolelo spolu s ňou. Možno preto, že bola vo veku mojej mamy. Začal som premýšľať o možnom probléme, ktorý ju trápi a nad osobou, s ktorou si píše a ktorá jej priniesla do života smútok. Nepozorný partner, rebelská dcéra, hádka so súrodencom, alebo niekto z osôb, ktoré stihneme v živote milovať a dokážu tak neskutočne ubližovať, či už úmyselne, alebo nie. Alebo za to mohla zlá finančná situácia, náhly problém doma, výpoveď v práci alebo niečo oveľa horšie. Choroba. Úmrtie. Každopádne jej po lícach nestiekla ani jedna slza, aj keď určite musela bojovať, aby sa nevydrali von. No boli tam, zakaždým, keď odvrátila zrak sa zaleskli v kútikoch očí. Oči vždy prezradia smútok, bolesť, radosť, prekvapenie …. .
Pocítil som silné nutkanie niečo povedať a povzbudiť ju vhodným, milým, príjemným slovným spojením a uistiť ju, že všetko bude dobré a že nič nie je také horúce, aby sa nedalo zjesť, no predsa len – som bol cudzí človek a mohol som z toho vyjsť ako uchylák, obťažujúci cudziu staršiu pani. Mohla by ma poslať kade ľahšie, vysmiať ma alebo mi vynadať. V zbabelosti som to nechcel riskovať, aj keď som tým možno prišiel o príležitosť spríjemniť niekomu deň. Aj keď len na malú chvíľu. A tak som len ďalej hľadel ako vstáva a opúšťa vlakovú súpravu. V šialenej predstave som chcel vybehnúť z vagónu tiež, no bol to len boj v mojej bujnej fantázii. Obraz jej smutnej tváre a lesknúcich sa očí som v sebe niesol veľmi dlho. Cítil som, akoby som si zobral so sebou časť jej smútku a snažil sa s ním bojovať. Bolo mi mizerne. Prišiel som domov, odhodil topánky do rohu za dvere, sadol na posteľ a zavolal mame.
V každej mase zvíjajúcich sa ľudí, v tom obrovskom klbku tiel, duší, slov, ľahostajnosti, očakávaní, sklamaní, faciek a krvi, vedie každý svoju vlastnú malú vojnu. Svoje malé súkromné bolesti, straty a prehry. Svoje pomalé, nenápadné umieranie.