/čítať s dávkou nadhľadu/
Otec rodiny sa rozhodol, že vezme manželku a obe deti na prechádzku do lesa. Treba využiť, že iba pár minút od domova začína národný park. Prírodné bohatstvo, kam chodíme hľadať pokoj a vzdialenosť od mestského ruchu. A tak sa rodinka vybrala pešo náučným chodníkom na Čingov, popri polozamrznutom Hornáde. Deťom sa do toho najprv nechcelo, no ako povie otec, tak bude. Bez debaty. Ako inak prinútiť deti aspoň na chvíľu odtrhnúť oči od displejov a monitorov?
Ako tak kráčali lesom, otec deťom ukazoval, ktorý je aký strom a aby sa popri chrúmaní snehu podrážkami započúvali do zvukov prírody. Do žblnkotu rieky a do spevu vtáčikov. Nádherný prírodný orchester, ktorý dokáže človeka aspoň na tú chvíľu uniesť od starostí a pracovných povinností. A ako tak počúvali vtáčí orchester a užívali si to ticho, sa z druhého brehu z lesa do chladného januárového vzduchu ozvalo hlasné zlostné chlapské „KURVA!!!“ A idylku vystriedalo prekvapenie, pohoršenie, smiech.
Po druhej strane totiž kráčali Miro s Matúšom, ktorí si po práci a po fitku chceli urobiť menšiu prechádzku. A kým mal Matúš na sebe zimušnú bundu, čiapku, rukavice, zimnú obuv a pod nohavicami „ceplé gače“, tak Miro kráčal v teplákoch, mikine a ľahkých letných botaskách. A ako tak schádzali z kopčeka okolo Chaty školstva, sa Mirovi šmykli nohy a ako inak zachrániť takúto situáciu, keď nie nadávkou? Veď ich mnohí radi používame, keď sa nám nedarí, keď nám niečo spadne, keď zakopneme. A čo iné nás môže v takejto situácii zachrániť, keď nie hlasná nadávka? A „KURVA!“ je na to ako stvorená, pretože napríklad také „ancijaša!“ alebo „doparoma!“ nikdy nebude mať takú váhu a údernosť. Je to akýsi reflex, ktorý si mnohí ani neuvedomujú a proste to z nich v sekunde vylezie. Bez premýšľania, či je to vždy vhodné. Snáď možno v kostole, keď niekomu spadne Biblia alebo sa udrie kolenom o roh lavice, tak nahlas nezakľaje. Ale bola by sranda, keby áno. Napokon, je to ľudské. Tak ako ohováranie pred kostolom, kto každý tam dnes nebol, kto mal čo na sebe, kto koľko prispel, kto s kým čaká dieťa, kto kde pracuje, kto má aké pracovné či rodinné problémy, kto chodí po krčmách a kto mal opletačky s políciou.
Potom už opäť zavládol pokoj. Iba výstrel jedného výrazu, trocha smiechu a k slovu sa opäť dostala príroda. A čo si budeme rozprávať, kde inde by sa mali deti naučiť nadávať, keď nie v lese? 😀
Každopádne, bola to skvelá prechádzka, s ponorením sa do čerstvého vzduchu. A to na oboch stranách rieky.