Dni sú rôzne. Niečo si naplánujete, v niečom improvizujete, niečo ovplyvnia predchádzajúce udalosti a iní ľudia. A buď domov prídete spokojní, šťastní, alebo nasratí, smutní, s mrakmi na duši. Potom sa postavíte na balkón, z ktorého vidíte staré známe sídlisko. Ten istý výhľad, ktorý vás sprevádza od malého chlapca, pretože aj keď ste boli vo svete, vždy ste sa nakoniec vrátili domov.
Sledujem sídlisko z dvanásteho poschodia. Jeho starí obyvatelia sa miešajú s novými. Vidím balkóny a okná. Koľkí ľudia sa navštevujú, majú priateľov, dobré susedské vzťahy. Koľkí si po práci doprajú pivo a cigaretu, a myšlienky im lietajú tak, ako sokolíky, ktoré sa usadili na sídlisku. Vidím bláznov za volantmi, aj rodičov s deťmi, pekne za ručičku. So zmrzlinou, lizátkom, novou hračkou. Vidím ľudí s nákupmi. Nakúpili v potravinách v paneláku, v supermarkete alebo v krčme. Vidím starých ľudí, ktorí ešte vládzu na prechádzku, do obchodu alebo chvíľu pokecať na rohu. Určite spomínajú a porovnávajú svoju mladosť s tým, čo im zrak a sluch ponúka teraz.
Pohľad na sídlisko sa zdá nudný a nemenný. Pritom sa mení neustále, pretože panelovému chrupu medzi zubami uviazlo množstvo živého ľudského mäsa. Niekto odchádza, niekto sa vráti, rodia sa deti. Ľudia prežívajú radosti, aj starosti; výhry aj pády; potešenia aj sklamania; víťazstvá aj tragédie. Pretože taký je samotný život. Pekný, ale zložitý. Občas sa odniekiaľ z pootvoreného okna ozve manželská hádka či ukričaná výchovná pozícia rodiča. Taktiež smiech, rozhovory, štikanie zapaľovačov. Keď sa do tejto harmónie ozve vlak, raziaci si cestu okolo sídliska práve vo chvíli, keď v telke ide dôležitá scéna, zatvárame okná. V ich výplniach sa odrážajú obrazovky, lustre, tváre osamelých a tých, ktorí nemôžu zaspať.
Chlapi, aj keď to nie je iba ich výsadou, sa tackavo vracajú z neďalekej krčmy. Tak ako každý deň, sa boli s kamarátmi podeliť o to, čo je nové v práci, doma, politike. Každý má svoj vlastný spôsob, ako si uľaviť a prísť na iné myšlienky. Ako zabudnúť na pokarhania, pracovné postupy, krivdy, poučky, hádky. A tak to má byť.
Domov je o pocite poznaného. O tom, že vás nič nemôže prekvapiť. A ak predsa, tak vám to známe podá pomocnú ruku. Záchrannú sieť, do ktorej spadnete medzi to množstvo spomienok, skúseností, príbehov.
A je neopísateľné, ako dokáže uchlácholiť domáca strava. Zemiakový šalát, poctivý rezeň, chutný koláč, ktorý je nielen o chuťových pohárikoch, ale aj o spomienkach. A to najkrajšie na tom je to, že vám to má kto pripraviť. A všetci draci sú hneď ticho. Všetky mory, desy, strachy, obavy, spory, trápenia. Ostane iba pocit domova a vy.