Štedrý deň je už/opäť ďaleko za nami. Mnohí sa na chvíľu zahrali na šťastné rodiny a na šťastné páry, porobili množstvo nastajlovaných zamilovaných záberov, rozposlali kopu vianočných prianí, v ktorých sa podpisali ako harmonická rodina alebo dvojica, aby sa na ďalší deň a po zbytok roka mohli opäť hádať, biť, klamať, buzerovať svoje deti, podvádzať sa a posielať fotky penisov a vagín svojim tajným milencom/milenkám. Aby si mohli opäť ubližovať, tak ako predtým.
Mnohí by sa zároveň mohli zamyslieť nad tým, či aj v maštali, keď padala hviezda, v sene, medzi dobytkom a zvieracím pachom, bolo všetko súmerné, vyleštené, všetky príbory a taniere rovnaké, všetko vypucované a či bol priestor nasiaknutý nervami z prehnaného upratovania. Alebo či šlo a či na Vianoce ide o niečo iné, ako o naháňanie, predbiehanie, ponáhľanie a o tú chirurgickú čistotu, stresy z prania záclon, utierania prachu, vysávania, či sú všetky príbory, obrúsky a poháre rovnaké a či sú všetci čisto a pekne oblečení. Lenže, srdce a svedomie ani pekne neoblečiete, ani nenamaľujete, ani nevyperiete, ani nevyleštíte.
Či ide o zlaté náušnice, diamanty, autá, značkové oblečenia a kopy darčekov, alebo je darčekom a tou štedrosťou niečo iné – samotný dar života, láska, zdravie, blízke osoby, odpustenie, pohladenie, pochopenie, zamyslenie.