Poslednú noc sa mi prisnilo,
že na tisícinu sekundy som cítil teplo
zo vzdialeného kontinentu vedľajšieho matraca.
Na malý okamih som mohol vidieť lúč svetla z majáka na jeho brehoch.
Prebíjal sa tmavou nocou priamo ku mne,
aby rozjasnil tú temnotu v mojej hĺbke.
Až keď drzé ráno prebudilo ma frčkou do nosa,
a ja zľaknutý som spadol z postele,
rovno tvárou na podlahu chladného suterénu reality
došlo mi, že to bola len ilúzia.
Teraz len sedím s neprítomným pohľadom,
a regále mojej mysle zívajú prázdnotou.
Len na jednej polici leží pohodený otáznik,
mumľajúci si dookola otázku “prečo?”.
Tak už mlč!
Nemám pre teba odpoveď.
Utíšim ťa chľastom,
ako to robia všetci tí dobrí chlapi,
čo im falošné nádeje znásilnili srdcia.