Bože, ako som sa bál imatrikulačiek. Mal som z nich väčšiu hrôzu, ako z predstavy o záverečných skúškach či o maturite. Pretože, neviem ako to je teraz, no vtedy šlo o to, prvákov čo najviac znemožniť. Pripraviť im rôzne bláznivé úlohy, aby sa strápnili a aby sa na nich pobavilo publikum. Schválne, spomínate si na tie svoje imatrikulácie a či vybrali aj vás? Ono totiž tretiaci si vždy robili zoznam adeptov 😀 ktorí budú vytiahnutí na pódium. My sme mali imatrikulačky v Kotolni /v Ziu/ a bolo to nakoniec fajn. Najprv sprievod, už neviem v čom sme boli poobliekaní a potom program.
Prišli sme do Kotolne a ešte pred začatím programu sa moderátori opýtali, či sa medzi prvákmi nenájde pár chlapcov dobrovoľníkov, ktorí im budú pomáhať počas celého programu. A videl som, ako môj kamarát ide. Tak som šiel samozrejme aj ja, pretože on bol vychcanejší než ja a určite sa vyhneme strápňujúcim úlohám. Veril som v jeho úsudok.
Vyšli sme na pódium piati. A viete, čo bolo myslené tou „pomocou“ počas programu? Dali nám sukne a poslali nás prezliecť sa. Vraj budeme tancovať počas programu pred publikom. Paráda, myslel som že ma porazí. Ale, čo mi ostávalo, musel som to vydržať. Ušla sa mi taká malá elastická sukňa, do ktorej keď som sa napratal, tak som myslel, že mi od kolien dole neprúdi krv.
Prezliekli sme sa, „maskéri“ nás jemne upravili, aby to nebolo iba o sukni a postavili sme sa pod pódium. A pustili prvú pesničku. Ľudovku. No, a ako chlapec zatancuje, keď zaznie ľudovka? Jedna ruka hore, druhá vbok a ideš. Našťastie, bolo to iba o tej jednej jedinej piesni a viac nás netrápili. A ako sme tak šli na pódium, aby nám poďakovali za pomoc, tak som v tej úzkej sukni nezdvihol nohu dostatočne vysoko a vystrel som sa na pódiu. Presne to, čoho som sa obával. Ale aj takto to chodí a teraz odstupom času sa na tom zasmejem. A tak rád by som vrátil ten čas strednej školy. Všetko sa zdalo byť jednoduchšie a ľahšie, pretože všetky starosti sa točili väčšinou iba okolo školy a učenia. Žiadna väčšia zodpovednosť. Navyše, bola to doba ešte bez sociálnych sietí a nadupaných smartphonov. Takže tie vzťahy – kamarátske aj medzi spolužiakmi, boli priamejšie.
Škoda, že už si nespomeniem, aké úlohy sa dávali na imatrikulačkách, ale viem, že sa dávali jesť kadejaké gebuziny, vypiť surové vajce, robiť kliky na spolužiačke a lízať z nej šľahačku alebo jesť banán, dával sa krém na topánky na tvár, alebo niečo lepkavé a šup na ksicht pierka, alebo med na tvár a potom s tvárou do misky s burizonami, zjesť puding z pampersky, alebo sa dal niekomu lievik do gatí a na čelo minca a tú mincu musel z toho čela hodiť do lievika. Lenže medzitým mu do toho lievika naliali vodu, keďže sa pozeral do stropu s mincou na čele. Alebo sa zaviazali niekomu oči, postavil sa na dosku a musel z nej skočiť, keď ju dvaja ďalší zodvihnú. Lenže, oni ju zodvihli iba o pár centimetrov a stojacemu prvákovi sa povedalo, aby skočil. No, a on si myslel, že skáče z veľkej výšky a tak sa aj tak vykydal 😀 Ale ono toho bolo veľa kadečoho, len si už nepamätám čo.
Každopádne, imatrikulačky akosi k štúdiu na strednej škole patria. Aj naši rodičia si na to pamätajú. Je to tradícia, z ktorej majú mnohí strach no ta karta sa obráti, keď sa z prváka stane tretiak. Užite si tieto chvíle, pretože ostanú nezabudnuteľné, tak ako stužková, školské výlety, matura.