Strašná hmla. Nejdem rýchlo, aby som do niečoho nenapálil a neviem kde som. Nevidím značky, križovatky, zákruty. Akoby som mohol ísť iba rovno a stredová čiara sa mi odhaľuje na poslednú chvíľu. Občas sa oproti mne objavujú svetlá iných áut, no keď sa priblížia, tak zmiznú a žiadne auto okolo mňa neprejde. Nemíňam autá, ani cyklistov, ani chodcov, ani túlavé psy. Prepínam rádio a na každej stanici hrajú piesne, ktoré som nikdy nepočul, v jazyku, ktorý mi nie je známy. Nepodobá sa ničomu. Akoby to bola iba séria náhodne poskladaných písmen. Náhodné tóny. Žiadna melódia.
Idem už dosť dlho a mám divný pocit. Ešte pred chvíľou som vedel po ktorej ceste idem a kam sa mám dostať, no už to nie je také jasné. Hmla je tam vonku, no akoby sa mi dostávala aj do hlavy.
Idem stále rovno, pretože iná možnosť nie je a napriek všetkému cítim pocit bezpečia, ktorý mi ponúka interiér auta. Divné je, že počítadlá sa nemenia a neubúda mi palivo. Necítim hlad, ani smäd. Držím sa volantu, pribitý zrakom k ceste.
Zrazu mám pocit, že niekto sedí na zadnom sedadle, no neviem, ako by sa tam dostal. Vzadu totiž nemám dvere. Pri tejto myšlienke však zisťujem, že nemám ani predné dvere, ani kľučky, ani ovládanie okien. Skúšam brzdu a auto spomaľuje. Zastavujem pri krajnici a načúvam. Všade je ticho, až na to divné hučanie. Akoby hmla šumela a bola hustou penou vo vani, ktorej praskajú milióny drobných bubliniek. Kurva.
Opäť svetlá a v spätnom zrkadle na zlomok sekundy zbadám tvár. Nikto tam ale nie je. Aj tak sa mu prihovorím, no viem že neodpovie. Neviem prečo som sa ešte stále nepozrel na mobil, ani na hodinky. Rozsvietim displej. Nemám ani messenger, ani facebook, ani instagram, no signál je plný. Kliknem na zoznam kontaktov, no žiadny tam nie je. Žiadne protokoly hovorov, ani prijaté a odoslané správy. Spamäti nepoznám žiadne číslo a akosi si neviem spomenúť ani na to svoje.
Štípem sa, hryziem do jazyka a cítim to. To je dobré znamenie. Prehltnem sliny zmiešané s krvou a dúfam, že je naozaj moja. Chutí po umelej hmote.
Opäť zastavujem na kraji cesty a snažím sa rozbiť okno. Nejde to. Život sa mi obmedzil na priestor za volantom. Som odrezaný od sveta a hmla sa nemení. Má stálu hustotu a hučanie naberá na intenzite.
Zrazu pocítim náraz. Auto sa začalo hýbať, kolesá sa odlepili od vozovky a letím vzduchom. Nezdvíha sa mi žalúdok, ako na kolotoči, na ktorý som sa vždy bál kvôli nevoľnosti nasadnúť. Necítim ani tlkot srdca v krku. Zrazu je preč aj hmla a nahradilo ju jasné svetlo, prenikajúce až hlboko do mozgu.
Som takmer oslepený. Nevidím cestu, ani hmlu, ani stromy, ani stredovú čiaru. Po stranách stoja autá, ktoré som v živote nevidel. Nikto v nich nesedí a ani ja nesedím v aute. Nie som. Ostali iba autíčka na polici v detskej izbe, čakajúce na ruky malého chlapca, aby im vymysleli ďalšie cesty, dráhy, smery.