Pamätáte si na triedne večierky na základnej škole? Ako to prebiehalo? V časoch bez mobilov, sociálnych sietí, selfíčiek? Bez USB vstupov, CD a DVD mechaník, wifiny?
Ja som na základku chodil od 1990 do 1998. Okrem robenia hudobných redaktorov v školskom rozhlase bolo čo sa týka hudby výsadou môcť hrať na triednych večierkoch. Kto mal najviac kaziet a najlepšie rádio, ten vyhrával. Tiež sa mi podarilo na chvíľu púšťať pesničky aj v školskom rozhlase, aj na večierku. 90. roky. MC Erik a Barbara, Maduar, Dj Bobo, Marky Mark atď…. Veď to poznáte. A samozrejme, že aj slaďáky. Tých sa však mnohí báli. Ale to je tak, keď sa treba zabaviť bez alkoholu a nie je čím stratiť zábrany, uvoľniť sa a získať odvahu. A ešte pod dozorom triednej učiteľky. A to si mnohí zaumienili, že práve na tomto večierku oslovia svoje platonické triedne lásky. Niektorým sa to určite aj podarilo.
Nesmelo chýbať občerstvenie a nejaký ten program. Ak sa niekto našiel. V pamäti mi ostalo, keď Juraj predvádzal karate, alebo keď s Radom robili tie scénky Lord Norton a sluha James. V origináli to hrajú Marián Zednikovič a Stano Dančiak. Pamätáte si na to? A samozrejme tombola.
Od otca som mal parádny kazeťák Vesna P-212S. Jedna kazeta hrala, druhá sa pretáčala na ceruzke. Základ bol mať kazety dobre označené a napísaný zoznam. na každom obale. Prúser bol, keď magnetofón pásku vtiahol.
A keďže v tej dobe neboli sociálne siete, ani mobily, tak každá dievčina bola ešte sama sebou. Každá bola iná, nie podľa predlôh na internete, ani podľa toho novodobého kultu tela a tuctovosti.
Najväčšia sranda ale bola, keď prišli na rad slaďáky. To nastúpila ostýchavosť. Dievčatá chodili na záchod a schválne sa vracali s mokrými rukami. Keď ich niekto volal do tanca, tak vraveli že nemôžu, lebo majú mokré ruky. A keď k tomu tancu predsa len došlo, tak tá vzdialenosť medzi chlapcom a dievčaťom bola parádna. Na maximálnu možnú vzdialenosť vystretých rúk.
Neviem, či sa robia na základných školách tieto večierky stále, ale ja na nich nikdy nezabudnem.