Každé sviatky rovnaký scenár – šialené nákupy, prehnané upratovanie, čistenie, pranie, leštenie a potom obžerstvo, chvíľková pokora alebo okázalé prejavy, predbiehanie sa v tom, kto sviatky strávi luxusnejšie. Zamyslime sa však, či aj v maštali, keď padala hviezda, v sene, medzi dobytkom a zvieracím pachom bolo všetko súmerné, vyleštené, všetky príbory rovnaké, všetko vypucované. Či miestnosti vládli nervy z upratovania. Alebo či šlo a či ide o niečo iné, ako o tú chirurgickú čistotu, stresy z prania záclon, utierania prachu, vysávania, či sú všetky príbory a poháre rovnaké a či sú všetci čisto a pekne oblečení. Lenže, srdce a svedomie ani pekne neoblečiete, ani nenamaľujete, ani nevyperiete, ani nevyleštíte.
Zamyslite sa, či posledná večera bola o napomínaní a sekírovaní pri stole, o prehnanom bontóne, o slávnostnom stolovaní a príboroch uložených podľa uhlomeru. Či pri stole s poslednou večerou boli hádky, tlačenice, nadávky, nevraživosť. Pretože niečo nie je v poriadku, keď dnes počas vianočných alebo veľkonočných sviatkov vládne mestám trúbenie, zachmúrené ksichty, nadávanie pri pokladni v tlačenici, lebo ľudia musia nakúpiť aj to, čo nepotrebujú. Akoby neexistovali trvanlivé potraviny, ktoré sa dajú nakupovať postupne. No to nakupovanie pred sviatkami vyzerá, akoby mal prísť koniec sveta. Hrabivosť, pažravosť, chamtivosť. Navyše, čo Ježiš predstavoval? Bohatstvo, hrabivosť, sebeckosť, bezohľadnosť, pahltnosť, kopcovité nákupy? Alebo skromnosť a jednoduchosť? Kde dnes ostalo to pozastavenie sa a zamyslenie sa nad životom, budúcnosťou, rodinou, láskou, priateľstvom? Kde ostala ochota urobiť niečo pre iných, alebo sa obetovať pre niekoho iného?
A okrem iného, existujú tradície kvôli stresom a núteniu niekoho do nich? Niekoho, kto k nim nemá vzťah? Alebo ich treba mať v srdci, ako súčasť historického kultúrneho dedičstva? A čo myslíte? Nútil Ježiš niekoho? Prehováral? Alebo bola viera každého slobodnou voľbou, bez prehovárania, agresivity, hádok a zlosti?