Rada si kupovala pekné veci. Akási satisfakcia za to, že to mala v práci skutočne ťažké. Ženu vo vedúcej pozícii nikdy neberú až tak vážne. Hlavne, ak ide výlučne o mužský kolektív. Nikdy si celkom nezvykla na všetky tie narážky na jej osobu a pohľady, ktorými by sa dalo zabíjať.
Kráčala Letnou ulicou na autobusovú zastávku, oproti schátranému domu kultúry a tašky sa jej zarezávali do dlaní. Rozčuľovalo ju to a v duchu nadávala na všetky časti svojho tela, ktoré by to už najradšej vzdali. To bola daň za štedré nákupy a pretože nemala vodičský preukaz, bola odsúdená k dennodennému využívaniu autobusovej dopravy. Autá jej od istého času naháňali hrôzu a vedela, že za volant by si sadla jedine pod narkózou.
Prichádzajúci autobus donútil ľudí ešte viac nervózne prešľapovať z nohy na nohu, akoby to bol posledný výťah do neba. Otvorili sa dvere a celá ta masa mladých aj starých tiel sa vlievala do útrob starej harmoniky, ako do obrovského lievika. Každý s rozlietaným pohľadom hľadal voľné miesto na sedenie, akoby cesta mala trvať dlhé hodiny. Ona vždy radšej stála, v krútiacom sa kruhu, v strede autobusu. Mala tak prehľad o všetkých ľuďoch v priestore, pretože ju davy desili.
Aj keď jej cesta domov trvala len pár minút, zdalo sa jej to ako večnosť. Tento pocit bol umocnený nedočkavosťou, keď na svoju veľkú posteľ, ktorú s nikým nezdieľala, vybalí všetky tie pekné veci, čo si nakúpila a gravitácia sa jej ich snaží vytrhnúť z rúk. Hlavne, aby ten nápor vydržali tašky, nepraskli im bruchá a neukázali svetu obsah svojich pažravých žalúdkov. Niekto ju však sledoval.
Človek väčšinou vycíti, keď ho niekto pozoruje. Taký ten neurčitý pocit nepokoja. A vždy sa tým smerom otočí. Tak ako aj ona. Z konca autobusu ju prebodával pohľadom chlap. Vyvaľoval na ňu oči takým spôsobom, až to bolo nápadne neprirodzené. Nevedela, čo si má myslieť. Keď však vykročil k nej, začínala sa jej zmocňovať panika.
Prešiel poloplným autobusom ľudí, zavesených na držadlách, s nosmi zabodnutými do displejov a nespúšťal z nej zrak. Zastavil sa až tesne pri nej. Nedokázala odvrátiť pohľad do jeho očí, v ktorých sa odohrával boj neznámych okolností a chvíľu na seba mlčky hľadeli.
„To je neuveriteľné,“ povedal pokojným, no fascinovaným hlasom „na chvíľu som si myslel, že ste ona.“
„Kto ona? Nerozumiem,“ dostala zo seba zmätene a dívala sa do jeho hlbokých očí, zaliatych slzami, čakajúcimi na žmurknutie, aby sa mohli zosunúť po lícach a hladko oholenej brade až na dokonale vyžehlenú košeľu. Vdychovala jeho nenásilný parfum a keď sa usmial, odhalil bezchybný biely chrup. Chlap ako zo škatuľky, pomyslela si.
„To je veľmi dlhý príbeh a nerád by som vás priviedol do rozpakov. Napriek tomu by som s vami rád strávil aspoň chvíľu času, ak ovšem prijmete pozvanie na drink“, povedal už veselšie a ona celkom zabudla na ostré uši napraskaných tašiek, zarezávajúce sa jej do dlaní. A keďže ženská zvedavosť musí byť vždy uspokojená, tak súhlasila. Napriek tomu, že bol cudzí. Nepredpokladala však, že by sa v tejto lokalite mohla stať obeťou vraha alebo násilníka.
Predstavil sa ako Peter a bol poisťovací agent, ktorý tiež dáva prednosť hromadnej doprave pred volantom. Ochotne s ňou vystúpil na zastávke v Smižanoch, z ktorej to mala domov neďaleko. Rýchlu kávu v podniku oproti však ešte zvládne.
„Ospravedlňujem sa, keď som vás v tom autobuse vyľakal, no akoby som bol v tej chvíli mimo svojho tela a zdravý úsudok. Príliš nápadne sa totiž podobáte mojej žene a na okamih som si myslel, že ste ona. Čo je samozrejme absurdné. Pred polrokom prišla o život pri autonehode a nedokážem a nechcem sa s touto životnou stratou zmieriť. Príliš som ju miloval a mal som šťastie, že moje city opätovala,“ rozprával a v snahe udržať slzy sa mu chvel hlas, akoby dostával rany do brucha. “Mala ešte život pred sebou. Náš spoločný život. Bola z nás vždy tá veselšia, s talentom na radosť z maličkostí. Milovala prírodu, umenie a pestro sa obliekala. Vraj to znázorňovalo jej radosť zo života,“ pokračoval už pokojnejšie a nechcela ho prerušovať. Nevedela, ako má na celú túto situáciu reagovať a čo mu na to povedať. Nikdy nebola na utešovanie a všetky tie otrepané frázy zo slušnosti. Keď jej však ukázal jej fotografiu, ostala v nemom úžase. Dokonalá podoba. Nevedela, že je možné sa tak veľmi na niekoho podobať. Akoby jej niekto vzal identitu. Niekto s iskrou v očiach, upravenými vlasmi a úprimným úsmevom. Na tenkom krku sa jej na zlatej retiazke leskol kvietok, zdobený farebnými kamienkami a peknú postavu zahaľovali elegantné červené šaty z jemnej látky. Mala chuť si tú fotku nechať a ukázať ju všetkým známym s úmyslom šokovať ich, aj keď táto myšlienka pôsobila necitlivo a ignorantsky.
Možno by sa mala z tohto stretnutia cítiť nepríjemne, no pociťovala zmes ľútosti, zdieľania a zadosťučinenia. A samozrejme závisť. Žena, s ktorou sú výzorovo identické, no napriek tomu jedna z nich má dokonalého a toho najkrajšieho chlapa na svete a druhá vymenila život za kariéru, ktorú nenávidí. Život nie je fér. Alebo je fér až príliš.
Bola rada, že v podniku nestrávili veľa času, pretože by sa celkom určite doňho zahľadela a svojim spôsobom by to bolo morbídne a nevhodné. Nevymenili si ani kontakty, ani žiadne ďalšie informácie a pobrali sa každý svojou cestou. Premýšľala, či je vhodné, keď jej niekoľkokrát ďakoval, že ju mohol v tom autobuse stretnúť a stráviť s ňou trochu času. No už bol preč a nikdy viac sa neuvidia. Keď sa nevídavali doteraz. Ostala len fotografia, ktorá mu ju bude pripomínať.
Obe igelitové tašky vyložila na smutnú manželskú posteľ, ktorá nikdy nebude svedkom šťastného páru a začala vybaľovať. Vysoké kožené čižmy, pár farebných tričiek, šatka, spodná bielizeň, prekrásne červené šaty z jemnej látky a zamatová krabička so zlatým šperkom – kvietkom osadeným drahými kameňmi. Víťazoslávne sa usmiala na červené šaty. Už vedela, že jej pristanú.