Úryvok z rozsiahlejšieho cyklu pod názvom Môj život
Prečo som si požičal názov rubriky od už teraz naozaj nesmrteľných majstrov inteligentného humoru, pánov Lasicu a Satinského a tejto ich legendárnej scénky? Nuž preto, že je veľmi vhodný. Každý z nás, keď sa ponorí do svojej minulosti a spomienok vždy nájde takýto úryvok, ktorý je časťou rozsiahlejšieho cyklu nášho života.
Moje študentské mesto pred 100 rokmi alebo ako sa jedna domáca úloha zo slovenského jazyka stala predlohou pre malú javiskovú formu
Prázdniny sú za nami a z dovolenkového a oddychového režimu sa pomaly ale isto vraciame postupne do bežnej pracovnej ale aj školskej reality. Pre niektorých to je veľká zmena – naši malí prváci si po prvýkrát v živote sadajú do školských lavíc a plní očakávaní ale aj istých obáv nastupujú na svoju cestu za poznaním a vzdelaním. Tí, čo sa v máji dostali úspešne na strednú školu zažijú po prvýkrát ako sa zaobchádza s niekým, kto už je podľa veku považovaný za niekoho, kto už dokáže niesť istý podiel zodpovednosti za svoje konanie (samozrejme ak si to zaslúži lebo nič nie je len tak, alebo zadarmo). Na opačnom konci sú tí, ktorí nastupujú do posledného ročníka a o pár mesiacov budú skladať svoju prvú ozajstnú skúšku – legendárnu maturitu a.k.a. skúšku dospelosti. O nej som už písal v predošlom blogu.
No a ako som vám už vtedy sľúbil, chcem sa s vami podeliť o jednu jej časť na začiatku ktorej stála jedna domáca úloha – napísať úvahu na tému Moje študentské mesto pred 100 rokmi. Túto úlohu som dostal od svojej učiteľky slovenského jazyka asi niekedy v 2. alebo 3. ročníku strednej školy. Za všetkým je vždy zamyslenie sa nad témou, myšlienka a inšpirácia. A tak netrvalo dlho a skrsla mi v hlave myšlienka o stroji času. Tento nápad som pochytil z jedného časopisu, ktorý bol v dobe môjho detstva – teda v 90. rokoch – vtedy veľmi populárny a boli to príbehy Káčera Donalda, kde som sa v jednom z nich dočítal o stroji času.
Slovo dalo slovo a nápad na úvahu bol na svete. Potom to už išlo ako po masle. No a neskôr som túto moju úvahu pretavil až do malej javiskovej formy, ktorou som sa prezentoval na praktickej časti maturitnej skúšky z predmetu dramatická výchova. Samozrejme, že sa prvotný text a myšlienka ešte vykryštalizovala do dokonalosti za pomoci mojej učiteľky dramatickej výchovy a jednej študentky pedagogického smeru na vysokej škole, ktorá v tom čase u nás bola na praxi. O stroji času a cestovaní v čase si povieme v iných blogoch, ktoré by som rád venoval vesmíru a jeho tajomstvám. Tí, ktorí ma poznáte viete, že vesmír je mojou obrovskou vášňou.
Chcem tento blog venovať ako poďakovanie a krásnu spomienku na hodiny slovenského jazyka a literatúry mojej pani učiteľke – Mgr. Marte Ďuricovej zo Strednej pedagogickej školy v Levoči, ktorej zadanie domácej úlohy prešlo od prvotného nápadu, kompletnej realizácie až do úspešne zvládnutej praktickej časti maturitnej skúšky. Zároveň sa chcem týmto tiež poďakovať pani učiteľke PhDr. Marte Verbovskej, ktorá mi pomohla túto úvahu pretaviť do finálnej verzie, ktorú som prezentoval na praktickej časti maturitnej skúšky.
Tak teda poďme na to.
Zmeškal som autobus a to bolo moje veľké šťastie, pretože by som nezažil to, čo vám chcem teraz porozprávať. Stalo sa mi čosi, čo mi určite neuveríte. Našiel som stroj času. Ako sa tak prechádzam, zbadám v hradbách neveľký otvor. Keďže som od narodenia tvor zvedavý, vošiel som dnu a naskytol sa mi úžasný pohľad. Zbadal som akési čudo, ktoré hrmoce, buchoce a vydáva čudné zvuky. Keď som prišiel bližšie, zbadal som, že je to stroj času. „Odkiaľ sa tu vzal? Kto ho zostrojil? Kto ho tu asi nechal?“, spytoval som sa sám seba. „Možno, že nejaký vynálezca, ktorého ľudia považovali za blázna a vysmievali sa z jeho vynálezov. Ten ho tu pred nimi určite ukryl. Kto vie, či ho aj vyskúšal“, napadlo mi. Chvíľku som váhal: „Ísť – neísť, vyskúšať – nevyskúšať …“ Moja zvedavosť nakoniec zvíťazila. A akýsi červík neustále vŕtal v mojej mysli. „Aká asi bola Levoča v minulosti?“ S touto myšlienkou som podišiel k stroju času. Nastavil som miesto, dátum a čas, kde som sa chcel premiestniť, dátum a čas návratu a zapol som ho. Na displeji naskočili údaje: Levoča, Košická brána, 24.12.1900, 18:00 h. Návrat 1:50 h. Na stroji času boli hodinky, ktoré zabezpečovali návrat. Vzal som ich a nastavil. Všetko bolo pripravené. Vošiel som dnu a spustil som stroj. Zrazu sa všetko začalo otriasať a ja som cítil, ako obrovskou rýchlosťou letím cez svetielkujúci tunel. Zrazu som sa ocitol pri Košickej bráne. „Podarilo sa!“ hovorím si, „Preniesol som sa do roku 1900, práve na Štedrý deň“.
Ešte pre istotu skontrolujem hodinky a krokom smerujem k námestiu. Aby som na seba neupútal pozornosť, zahalil som sa do čierneho plášťa. Ulice sú pokryté snehom. Všade panuje ticho a kľud. Zrazu ma zaujal krásny zvuk spiežovca. Obzriem sa a zbadám, ako za mnou ide gazda na pekných vyrezávaných drevených saniach, ktoré ťahajú dva nádherné silné kone.
„Buď pochválen gazdíčko a kdeže idete“, prihováram sa mu.
„Vitaj v našom krásnom meste cudzinec“, odpovedá gazda a vyzvedá „odkiaľ pochádzaš?“
„Zďaleka“, odpovedám.
„Ponáhľam sa domov k rodine, aby som nezmeškal štedrovečernú večeru“, pokračuje gazda a dodáva, „Poď so mnou. U nás sú cudzinci vždy vítaní.“
„Veľmi pekne ďakujem za pozvanie, ale nemôžem. Som tu len na skok. O chvíľu odchádzam“, reagujem na pozvanie.
„Tak nasadaj. Odveziem ťa aspoň na námestie“, hovorí gazda.
„Veľmi rád. Takúto príležitosť si nenechám ujsť“, odpovedám.
„Hijó“, skríkol gazda a my sme sa pomaly pohli k námestiu. Pohodlne sa usádzam v saniach a prikrývam sa kožušinou, ktorú mi pred chvíľkou podal gazda. Za príjemného zvuku zvončekov sa nechávam unášať čarom minulosti. Bdiem alebo snívam? Okolo mňa dýcha z oboch strán minulosť. Prekrásne meštianske domy, z ktorých každý má svoju históriu. Z toho sna precitám až na námestí a nevychádzam z údivu. Naskytá sa mi úžasný pohľad na zasnežené levočské námestie. Z okien okolitých domov presvitá príjemné svetlo, kde-tu sa ozýva spev a smiech a celé námestie dýcha pokojnou vianočnou atmosférou. Tento obraz dopĺňa muž v plášti, ktorý rozsvecuje kandelábre, či žobrák tešiaci sa z kúska chleba, ktorý je preňho vianočným darom a zopár ľudí ponáhľajúcich sa domov. Toto rozprávkové ticho zrazu pretína hlasné bum-bum. To iba ťažké kovové klopadlo dopadá na mohutnú dubovú bránu zdobenú vyrezávanými ornamentmi a kovovými hlavami zvierat. Malebnosť brány ma natoľko očarila, že som zrazu pocítil pokušenie zostúpiť zo saní a dotknúť sa tejto majestátnej nádhery. Približujúc sa k nej som stále viac očarený majestátnosťou domu. V tejto chvíli zatúžim po hlbšom poznaní histórie tohto domu. Gazda, spozorujúc môj záujem, ma uvádza do jeho histórie. Z jeho rozprávania sa dozvedám, že dom patril jednému významnému a bohatému rodu Thurzovcov. Vyvážal vyťaženú meď a striebro a bohatol stále viac a viac. Jeho bohatstvo a vplyv je badať aj na vonkajšej výzdobe domu, ktorý je zdobený farebnou maľbou. Nastupujem späť do saní a teším sa na ďalšie obdivuhodné miesta. Dom vedľa domu a každý má svoj osud a obyvateľov. Vedľa seba tu takto bývajú kupec, zlatník, medovnikár … . Gazda zdvihne ruku a ja očami sledujem, čo mi ukazuje. Ďalšiu zaujímavosť, na ktorú je on i všetci obyvatelia veľmi hrdí. Dom legendárneho Majstra Pavla. Je zaujímavé z jeho úst počúvať rozprávanie o životných osudoch svetoznámeho rezbára, ktorý vytvoril legendárne a veľkolepé dielo a vo svojej dielni odovzdával svoje skúsenosti učňom a tovarišom. Dom stojí oproti kostolu a sídlu radničných pánov. Teraz je priestor pred radnicou prázdny, ale gazda ma ubezpečil, že dnes ráno tu bolo poriadne rušno. Na rínku sa totiž prekrikovalo množstvo kupcov, obchodníkov, ale i ženičky a slúžky robiace posledné predvianočné nákupy. Teraz sa však už iba vietor pohráva so snehovými vločkami na opustenom rínku.
„Tu ma môžete vysadiť“, zvolám na gazdu. Sane zastanú a ja vystupujem. „Ďakujem vám, gazda, za túto prehliadku a želám vám i celej vašej rodine pokojné a požehnané sviatky a šťastný nový rok“, želám môjmu sprievodcovi a podávam mu na rozlúčku ruku
„Ďakujem! Šťastné Vianoce aj tebe a veľa šťastia na cestách“, vinšuje mi gazda. S týmito slovami sa rozchádzame.
Rozhodol som sa poprechádzať po meste. Ako tak prechádzam okolo jedného domu, nedá mi, aby som nenazrel cez okno dnu. V slabo osvetlenej miestnosti stojí jednoduchý, jabĺčkami, orechmi a medovníkmi ozdobený stromček a pod ním sedí rodinka z deťmi, tešiaca sa zo skromných darčekov darovaných z lásky. Chlapci sa hrajú s drevenými koníkmi, dievčatá obzerajú handrové bábiky a medovníkové srdiečka. Je to chudobná, ale šťastná rodina. Poberám sa ďalej. Po niekoľkých krokoch ma upútal spev vychádzajúci z iného domu. Nazriem dnu a naskytne sa mi pohľad na nádherne zariadenú izbu, v strede stojí stromček, pod ním veľa darčekov a slávnostné oblečená rodinka s deťmi. Na klavíry hrá stará mama a všetci spievajú Tichú noc. Je to zámožná rodina zlatníka Matúša. Zamyslel som sa. Ak porovnávam tieto Vianoce s tými dnešnými, zisťujem, že dnešná doba je uponáhľaná, deti rozhýčkané a nám uniká práve ten božský pokoj a rodinná pohoda.
Z domov vychádzajú ľudia a ponáhľajú sa smerom ku kostolu na polnočnú svätú omšu. Až tu si uvedomujem ako hlboko som sa zamyslel a ako rýchlo mi ubehol čas. Kostol je už vysvietený, iba v bočných lodiach je šero. Je mi už riadna zima, preto vchádzam dnu. Môj obdiv k histórii ešte narastá. Očarí ma výzdoba kostola. Hlavný oltár, ako hovoril gazda, je dielom Majstra Pavla. Nádherné. Toto že je jediný kus lipového dreva? Skladám úctu rukám, ktoré vytvorili toto veľkolepé dielo – obraz Poslednej večere. Pred očami mi ožíva osud Ježiša Krista, jeho ešte nič netušiacich apoštolov a Judáša, ktorý zradil. Bočné oltáre v ničom nezaostávajú za hlavným oltárom. V každom je kus biblického poučenia. V nádherne vyrezávaných laviciach sedeli bohatí mešťania a páni z radnice. Bohaté ženy majú oblečené krásne šaty a kožuchy. Ruky majú schované v rukávnikoch a na hlavách majú krásne zdobené kožušinové čiapky. Sú tu aj takí, ktorí sú zahalení tmavým plášťom. Na hlavách majú vysoké cylindre a ruky si pred zimou chránia hrubými rukavicami. V rukách držia drevené paličky. Svoj pohľad upieram na chudobnejších ľudí oblečených vo vlniačikoch, ale aj sviatočných krojoch bohato zdobených výšivkami, i chatrne oblečených žobrákov trasúcich sa od zimy.
Zosmutnel som, no o chvíľu však zbadám obidve rodinky, ku ktorým som nazrel dnu cez okno. Teraz stoja zhodou okolností veľa seba. Potešilo ma, že v týchto ojedinelých vianočných chvíľach nikto nehľadí na svoje postavenie. Celým kostolom sa rozlieha nádherná hudba organu a spev napĺňa všetkých ľudí radosťou a šťastím.
Omša sa skončila. Zvony na kostolnej veži sa rozozvučali, ľudia pomaly vychádzajú z kostola. Vytvárajú skupinky, ktoré sa medzi sebou rozprávajú a so želaním šťastné a veselé Vianoce sa rozchádzajú domov. Nad mestom prevzalo opäť vládu božské ticho. Prechádzam okolo radnice, ktorá je vyzdobená čečinou i okolo klietky hanby, ktorá teraz zíva prázdnotou. Stretávam ešte posledných zblúdilých chodcov a hlásnikov oznamujúcich: „Odbila dvanásta hodina, chváľ každá duša Hospodina!“ Z domov sa pomaly vytráca svetlo a mesto upadá do pokojného spánku. Na námestí a radnici je zopár strážcov, ktorí strážia tento pokojný spánok. Moje duševné rozpoloženie zrazu preruší pípanie hodiniek, ktoré mi oznámia, že je najvyšší čas vrátiť sa späť. Naposledy sa rozhliadnem po levočskom námestí pokrytom snehom. Pomaly sa poberám ku Košickej bráne. Strážcovia brány teraz sedia vo vnútri a ohrievajú svoje skrehnuté telá, takže si ma vôbec nevšimli.
Stlačím na hodinkách gombík a v priebehu niekoľkých stotín sekundy sa ocitám naspäť. Pomaly a opatrne vychádzam von zo stroja času a vypínam ho. Ohúrený nezvyčajnými zážitkami sa ponáhľam na ďalší autobusový spoj. Bol to len sen alebo skutočnosť?
Verím, že sa vám tento príbeh páčil. Je to ďalšia skladačka do mozaiky môjho života, z ktorého môžete vytušiť aké záujmy som mal ako mladý dospievajúci chalan adolescentného charakteru a mnohé z nich mi ostali do dnešných dní. Ba dovolil by som si povedať, že dosiahli úroveň obrovskej vášne a až akéhosi bytostného spojenia, pretože keď niečo milujete a zaujímate sa o to, hľadáte stále nové zdroje informácií, tak sa tento záujem stáva doslova integrálnou súčasťou vášho bytia a neviete si svoj život bez toho predstaviť.
Chcem takto na začiatku nového školského roku zaželať všetkým vám – žiakom a študentom aby ste úspešne vykročili do ďalšej etapy vašich životov, do ďalšieho roku vášho štúdia (či už ide o základnú, strednú alebo vysokú školu), nech máte vždy silnú túžbu po vedomostiach a mnoho síl v náročnom štúdiu. Čím viac toho budeme vedieť, tak vlastne zistíme, že vieme toho ešte stále málo a že sme otvorili nové otázky ale to je presne tá číra esencia poznávania. Učiteľom prajem mnoho síl a trpezlivosti vo „vykresávaní“ majstrovských diel, ktorými sú ich žiaci a študenti. Vyformujte z nich múdrych ľudí tak, ako z mramorového bloku dokázal sochár Michelangelo Buonarroti vykresať nádherné diela ako je Pieta Kristova, socha Mojžiša alebo Dávida – úchvatné diela, ktorým ani čas a ani vonkajšie vplyvy nevzali nič z ich krásy a sú potešením pre oko a pohladením duše pre každého, kto si ich príde pozrieť.
Veľa šťastia, priatelia!