Dnes je Deň Zeme a tak som sa ráno vybral do prírody. Les, voda, pohľad na život okolo.
Keď tak pozorujete prírodu a tie prechádzky si urobíte dlhšie, tak je skvelé vidieť, ako tam nič nie je rovnaké ani súmerné. Ani jeden strom, ani jeden konár, ani jedna rieka, potok, steblo trávy. Pretože aj samotný život je taký. Všelijaký, krivoľaký, kľukatý a prináša rôzne situácie a javy.
Keď idete lesnou cestičkou a doprajete si čas, možno začujete nejaké šuchnutie či zašramotenie a uvidíte jaštericu, hada, vtáčika, veveričku či vzácny hmyz. Nič v prírode nie je samozrejmosť. Slimáky, machy, lišajníky, minerály, kvety… . Nič z toho nevymyslel a nevytvoril človek.
Človek má sekery, píly, vrtáky, bagre a rôznu techniku a príroda má ostré zuby, kly, pazúry, žihadlá, jedy či rôzne živly. Príroda sa taktiež bráni a má svoje zbrane. Bola tu dávno pred nami a poradila si aj bez človeka a poradí si bez nás aj naďalej. A celá tá ochrana životného prostredia a prírody je iba o ľuďoch. Pretože príroda nepotrebuje zachrániť a ochraňovať pred zvieratami ani pred rastlinami. Iba pred človekom a jeho činnosťou, správaním, prístupom. Pred nami.
Všetci ako spotrebitelia prispievame k tomu, že ten priemysel znečisťuje životné prostredie. Všetci si kupujeme knihy, oblečenie, nábytok, elektroniku… . No záleží aj na tom v akej miere a aký je človek márnotratný. Či mu stačí jeden mobil na dlhšiu dobu alebo potrebuje každý rok nový. Každý rok nový nábytok, nový gauč, nový koberec.. .
A viete ako sa to taktiež prejavuje? Tá márnivosť a plytvanie? Napríklad, v Spišskej Novej Vsi za minulý rok bolo viete koľko kuchynského odpadu z domácností? 396,25 TON!!! Toľko vyhadzujeme zo stolov, chladničiek, tanierov. Toľko nakupujeme a vyhadzujeme. A tento rok, v porovnaní s mesiacmi minulého roka je to ešte viac. No od seba nezačneme.
A preto to píšem v prvej osobe množného čísla, pretože mam taktiež svoju dávku márnivosti a rozmarov. Akurát sú veci, ktoré neurobím nikdy – nehádžem okolo seba odpadky na lúky, do lesa, ani z balkóna, ani okolo seba nerozložím 20 zastrelených zvierat aby som si urobil usmiatu fotografiu, koľko som toho zabil, ani si na steny nedávam torzá mŕtvych tiel zvierat, ani nejazdím po lúkach a lesoch v národnom parku na aute, ani na motorke, ani na štvorkolke, ani nehuckám psy na mláďatá lesných zvierat. A mnoho ďalšieho. Minule som videl v telke, ako rekonštruovali nejaký dom a vybiehali odtiaľ myši alebo potkany. A zabíjali ich lopatou. A kopa srandy okolo toho. Lebo človek na planéte Zem určil, čo je škodca, čo treba zabiť, otráviť, chytiť, vyhubiť, zastreliť. Človek určuje, čoho je tu veľa alebo málo, vo vzťahu k človeku. Keby ale tak bili lopatou psa, tak sa z toho pôjdu všetci posrať. Lebo to je nadzviera. Všetky ostatné živočíšne druhy sú až niekde dole. Ale čo napríklad taká včela? A vlastne, jedno súvisí s druhým ako súčasti potravinového reťazca v prírode. A každý tvor ide odniekiaľ niekam. A preto pred nami uteká, preto uteká pred bitkou, pred bolesťou, pred smrťou. Lebo chce žiť.
My ako ľudia dokonca určujeme, čo je dobré a pekné počasie a čo zlé a škaredé počasie. Pekné je, keď je slnečno, škaredné je keď prší. Napriek tomu, že dážď v prírode treba a potrebuje ho množstvo zvierat a rastlín. Určujeme sa za najsilnejších, ktorí môžu všetko, no bojíme sa, keď príroda vycerí zuby a vytiahne pazúry, ostne, žihadlá. Akú stopu ale v tej prírode zanechávame ako ľudia?
Človek prišiel na planétu Zem ako nováčik. Mnoho živočíšnych druhov tu bolo pred nami alebo sa pred nami začali vyvíjať. Napriek tomu máme pocit, že práve my môžeme rozhodovať čo bude žiť a čo nie. A ak to žiť bude, tak koľko kusov. Určujeme, ktoré zviera je „jéééj pekné zlatééé milééé“, a ktoré je „fúúúj, hnusnéééé, škaredééé“. Lezieme prírode až do krku, jazdíme po lesoch kade tade na bicykloch, robíme hluk, vyčesávame lesné plody, zbierame toľko húb, aby sme si mohli robiť fotografie plných košíkov a kufrov áut. Pritom tie huby rastú každý rok. Lenže sme pažraví a chamtiví.
Ja nie som nejaký BIO EKO aktivista atď.., no trocha tej obozretnosti a ohľaduplnosti sa v sebe snažím nájsť. Aj v lese, aj v národnom parku, aj pri vode. Rešpektujem nadpisy, zákazy, príkazy, stupne ochrany, nie ako keď sa slečna rozčuľovala že prečo by si v najvyššom stupni ochrany nemohla založiť oheň alebo trhať kvety. Jej nikto rozkazovať nebude, lebo je sloboda. A takto tú slobodu prejavujeme aj v prírode. To množstvo odpadkov. To ako lezieme prírode do krku aby ostalo čo najmenej neobjavených, človekom nedotknutých miest. A musíme na tom zarábať. Dávame závory, vyberáme vstupné, pokuty, parkovné. Tak ako to vidíme na Čingove. A dokonca sa tam častokrát prejdú autom aj policajti. No akosi im nenapadne poriešiť tých, ktorí tam parkujú po trávnikoch a lúkach. V národnom parku. Podstatnejšie je, či je zaplatené parkovné na parkovisku, aby mala obec Spišské Tomášovce príjmy. Ale to už zachádzam ďaleko.
A prístupu k prírode okolo učíme aj deti. Vedia ako vyzerá lev, tiger, dikobraz, opica, no nikdy nevideli jaštericu, slepúcha, bystrušku, srnku, veveričku…. A pritom tie lesy máme na skok.
Občas ale stretnem aj rodiny/rodičov s deťmi. A je veľmi pekné pozorovať, keď sú deti fascinované z toho čo vidia. Jéééj kvietok, jéééj vtáčik, jéééj jašterica. Tak by to malo byť. Pretože príroda nie je samozrejmosť. Rovnako pekné je vidieť, keď rodičia deťom ukazujú krásy lesa. Ako ich učia vystrúhať si ražeň alebo píšťalku. Ako sa v prírode správať. Čo si všímať. Čo sa dá v prírode nájsť. A že kvet sa dá obdivovať aj bez toho, aby ho trebalo odtrhnúť.