Nesledujem športové zápasy ani v telke ani naživo. Vnímam to iba skrz kadejaké príspevky na sociálnych sieťach, komentáre a naživo, keď sa o tom ľudia horlivo rozprávajú. Keď sa vyhráva, tak je všetko ok. No keď nejaká prehra, tak hneď kopa odborníkov, nadávky, rozoberanie hráčov a dokonca aj ich súkromie. Možno si poniektorí „fanúšikovia“ neuvedomujú, že každý športovec alebo družstvo zažilo prehru a kedy najviac potrebujú podporu a dôveru? Presne vtedy, keď prehrajú. Vtedy potrebujú cítiť oporu a nie nadávky a kadejaké rady krčmových odborníkov, trénerov, stratégov, ktorí nevidia, aká je to makačka. Že ten zápas začína oveľa skôr, pred zaznením štartovacej pištole, píšťalky, gongu. Že to je drina na cvičisku, na tréningoch, odopieranie, diéty, špeciálne režimy, školenia, sústredenia… . Že je to aj o odopieraní. Ale to v telke nevidieť. Ani v krčme. Ani na dne krígľa či poldecáka.
Samozrejme že mi ani dnes neušla poznámka krčmového odborníka – „My si nezaslúžime vyhrať:“ Nie? A prečo? Každý má právo prehrať, zlyhať, byť unavený, robiť chyby. A taktiež tie chyby napraviť, skóre dobehnúť, urobiť viac. Uvedomte si, že je to predovšetkým hra. Možnosť oddýchnuť si, prísť na iné myšlienky, vidieť nejaké výkony. A podporiť hlavne vtedy, keď je zle. Nie sa viezť na tej vlne výhry, o ktorú sa vy v krčmách, pri televízore, v hľadisku alebo na sociálnych sieťach nijak nepričiňujete. Viete si akurát tak pozrieť záznam, pretáčať si ho, vidieť spomalené zábery a dívať sa na hraciu plochu z výšky, z tribúny alebo cez kameru. Hráč ale takúto možnosť nemá. Každú situáciu vidí iba zo svojho pohľadu, naživo, hneď a iba raz. Nech je to hocijaký šport.
__________
Napríklad na fankluboch je pekné to, že s tým družstvom sú aj v dobrom, aj v zlom. Nie iba vtedy, keď sú na výhernej šnúre, ale aj v období prehier. Pretože každý normálny človek si uvedomuje, že šport nie je iba o výhrach, ale aj o prehrách. Aj o fair play, aj o uznaní niekomu, že je lepší. Alebo že bol lepší v tom danom zápase, čo sa môže nabudúce zmeniť. Aj o tom je šport. A je fajn aj to, že niektoré fankluby dokážu robiť tímu reklamu a podporovať, zúčastňovať či organizovať rôzne podporné a dobročinné aktivity.
V časoch keď sa až tak nedarí, najlepšie vidieť, kto je fanúšik a kto iba pózer. Jediné, čo by fanúšika nemalo tešiť je to, že sa stal nejaký úraz alebo neprávosť. V opačnom prípade treba pochopiť aj výhru aj prehru. A nie keď prehrajú, tak nadávať, zatracovať, mávať rukou a vyťahovať o hráčoch kadejaké súkromné veci, že kto čo robí alebo nerobí, kto pije, kto fetuje, kto hrá automaty, kto berie aké lieky atď… A to sa teraz bavíme o športe celkovo. Nie iba o hokeji, alebo iba o futbale, alebo iba o basketbale…. ale celkovo o všetkých druhoch športu.
Šport by mal byť oslavou tela aj ducha. Mal by byť o pozitívnej energii, o zdraví, o uspokojení duše a aj o umeleckom zážitku. Ale aký pokoj prináša, keď sú mnohí ochotní sa kvôli zápasom a tímom pobiť? Alebo keď si nadávajú v diskusiách, urážajú sa, vysmievajú a chodia tam ožratí. Mnohí si neuvedomujú, že tí hráči nie sú majetok fanúšikov a nezaslúžia si nadávky, keď sa im nedarí. Práve naopak. Lenže je rozdiel zdravé fandenie a fanatizmus.
A ešte raz zdôrazním, že hráči, na rozdiel od krčmových odborníkov, na sebe makajú, drú, trénujú, no bez pohárika či ovládača od telky v ruke. A namiesto mudrovania sa snažia zdokonaľovať a učiť sa z chýb. Nie je všetko iba to, čo vidíte že sa odohráva na ľade, na trávniku, na kurte, na ihrisku. Väčšinu práce neuvidíte. Vidíte iba danú súťaž, zápas, výsledky turnajov atď… . Lenže ono to je aj o inom. O odopieraní, o čase, o bolesti, o úrazoch. Nie o pohárikoch a o pive v krčme. Ani o pijackom mudrovaní