Už je to pár rokov, ako spomienka na stredoškolské časy. Letné ráno so sebou prinieslo slnečné počasie a tak som sa vybral na Blaumont na záhradku niečo si upiecť. Zbalil som všetko potrebné – mäso, kúsok slaniny, zeleninu a zemiaky. Korenie, riad a všetko ostatné bolo v chatke.
Vyšliapal som na kopec, odomkol chatku a premýšľal, ako a v čom si jedlo pripravím. A tu sa ukázalo, aký som „skúsený“ zálesák, schopný prežiť v divočine, ďaleko od civilizácie a výdobytkov vedy a techniky. Keďže je možné jedlo pripraviť zabalené v alobale – udusené, šťavnaté, bez toho aby sa v ohni spálilo, usúdil som, že rovnako ho dokážem pripraviť aj v hliníkovom obedári. Alobal a hliník je predsa to isté 😃
Tak som pekne nakrájal mäso, zeleninu, zemiaky, slaninu a poukladal to do jednej z obedárových misiek. Trochu soli, korenia, olej a šup s tým aj s pokrievkou do pahreby. Vrátil som sa do chatky, natiahol sa v chládku na posteľ a čakal, kým bude jedlo hotové. Občas som sa prešiel k ohňu, počúval, ako to v ňom syčí a rozvoniava pečúce sa mäso. Nedočkavo som si predstavoval, ako otvorím misku, uvidím tú chutnú, voňavú, šťavnatú zmes a zapichnem do nej vidličku.
Keď som usúdil, že už by to mohlo byť hotové, vzal som palicu a rozryl tlejúce drevo, aby som vyhrabal obedár s jedlom. Ten však nikde. Nadobudol som presvedčenie, že kým som ležal v chatke, tak sa musel k ohňu prikradnúť niekto zo susedných záhrad a obedár aj s jedlom mi ukradol. Pochytil ma hnev. Nikoho som však nevidel.
Keď som sa však pri poslednom márnom pokuse prehraboval v ohnisku, našiel som celkom dole kúsok roztaveného hliníka. Obedár tú teplotu nezvládol a roztavil sa. Všetko jedlo zhorelo a premenilo sa na uhoľ.
Šiel som domov hladný. Nevedel som, či sa mám na seba hnevať, alebo sa smiať. Po čase je však z toho vtipná príhoda.