Od mala mám nieže z hmyzu strach, ale štítim sa ho. Zle sa mi naňho pozerá a mám husiu kožu keď ho vidím, podobne, ako keď poniektorí vidíte mňa 😀 A nemôžem ho ani zabiť, kým sa necítim v ohrození, ako keď okolo vás pláva žralok alebo behá besná líška či mrzutý medveď. A to nielen kvôli tomu, že je to tiež forma života a zaslúži si žiť, pretože tiež ide odniekiaľ niekam a radšej nech poslúži ako potrava vtákom a podobne. Ale určite sa veľakrát stalo, keď som sa zahnal, že to nejaká osa, komár, nočný motýľ alebo chrúst neprežili. 😀 Doma mi vravia, že to mám po dedovi, ktorý sa na muchu dokázal na záhrade oháňať krompáčom. A keď sme pri tom oháňaní sa, tak vám musím povedať, že najviac obratný a najlepšie sa vie uhýbať nočný motýľ. Človek by čakal, že bude nemotorný, no akosi dobre vie prudko meniť smer letu 😀 A to celkom rýchlo.
Ináč, viete prečo muchu ťažko čapnúť? Lebo vidí spomalene. A prečo ju dokážete trafiť novinami? Lebo nevie čítať.
Určite poznáte to, keď vám večer pri uchu píska komár a neviete ho zasiahnuť rukou ani odohnať. Zdá sa, že je blízko, no možno je ďaleko. Kto vie. Podobné je to, keď sa v izbe ozve zabzučanie. Krátke, lenivé, unavené. Jedno, a je ticho. Mucha, včela, osa, alebo možno bzdocha. Zapálite svetlo a hľadáte. Takto som sa v noci v strehu nastál dlhé hodiny, s časopisom, knihou alebo tričkom namiesto mucholapky a chystal sa zasiahnuť. Väčšinou sa podarilo.
Rád som po škole chodil do akvaristiky v Sintre. Popozerať sa na rybičky a tak. A mali tam aj hmyz. A vždy keď som odchádzal, tak som za krkom cítil nepríjemné šteklenie a myslel som si, že nejaký pavúk ušiel a lezie mi za tričko. Samozrejme, že iba psychika. Ale zaujímavé bolo, keď som sa raz rozprával s kamarátom Marcinom, a jemu zrazu spod trička vyliezol pavúk. 😀 Ešte dobre, že pavúky nemajú stehná ako žaby a nemôžu preskočiť na vás. Aj keď niektoré druhy vedia dobre skákať.
Keď som bol na letnej zahraničnej stáži na Korzike, tak súčasťou môjho kuchárskeho odevu bola aj malá plechová tácka, ktorú som nosil zastrčenú za zásterou. Lietali tam po kuchyni obrovské osy a ja som ich od seba táckou odrážal ako loptičku tenisovou raketou. Býval som v takom drevenom domčeku, kde boli tri izby. V každej z nich lietali nočné motýle a tak som spal aj v tej horúčave zakrytý až po hlavu. A raz som si všimol že pri vchode sedí na zárubni obrovský nočný motýľ. Taký veľký, že som si najprv myslel, že je to nejaký vtáčik. Až kým ten motýľ neodletel, čo trvalo pár dní, som z izby a do izby chodil von cez okno. Ešte dobre, že som býval na prízemí.
Zvláštna kapitola sú chrústy. Toho sa desím najviac. Všimli ste si, že keď sa na chrústa zaženiete, tak letí smerom k vám? Minulý rok ich bolo strašne veľa. Tie dni, kým chrústy lietajú, chodím von iba cez deň, keď sú zalezené v zemi. Raz som videl v nejakej zahraničnej televízii reláciu, v ktorej reportéri chodia so záchranármi. A raz priviezli ženu, ktorá strašne kričala od bolesti. Zistili, že je do ucha vliezol chrúst a nemohli ho vybrať von. Zavrtával sa jej stále hlbšie a hlbšie do ucha a nemali ho ako uchopiť a vybrať. Museli jej ho v uchu najprv zabiť a potom ho vyťahovali von pinzetou. A predstavte si, že bol až tak hlboko, že ho vytiahli von aj s kúskom mozgu, do ktorého už bol zahryznutý obrovskými zubami. 😀 Nieee, to som si vymyslel. 😀 Pre vystupňovanie napätia. No vždy keď to rozprávam, tak sa nájde niekto, kto tomu uverí.
Vždy som mal na hmyz „šťastie“. Keď som začínal v Prahe, tak som niekoľko mesiacov býval v takom penzióne…. sorry, penzión je silné slovo… takže v ubytovni, ktorá mala v názve penzión. Tam už keď ste vošli, tak ste cítili hmyz. 😀 Prvý vizuálny kontakt so švábmi som mal vo výťahu už prvý deň. Fuj. Následne každý deň v izbe, na záchode aj v kúpeľni. Je strašné, keď sa štítite hmyzu a budíte sa na to, že vám lozí po rukách, po krku, po ksichte. Potom som zistil, že keď odsuniem posteľ od steny, tak že ich toľko nebude liezť zo steny na posteľ. Zároveň som tam zistil, aký je rozdiel medzi švábom a plošticou. Nie tie ploštice ako pri akcii Úradník na mestskom úrade v SNV. Myslím tie malé, takmer neviditeľné chrobáčiky, ktoré na rozdiel od švábov štípu a sajú krv. A spôsobujú zápaly. Nehovoriac o tom, že sa ich len tak nezbavíte a najlepšie je všetko oblečenie spáliť. Kolega tak skončil až na pohotovosti, tak ho doštípali. V Prahe je problém s plošticami aj v mnohých udržiavaných ubytovacích zariadeniach. Pamätám si, že keď som sa presťahoval do iného penziónu, o poznanie lepšieho ako ten predtým, tak som sa stále škriabal na hlave, lebo mi tam niečo lozilo. Ploštice. Keď som odtiahol posteľ, tak to bolo niečo strašné. Potom, keď sme šli do prvého bytu, tak to už bolo fajn.
Dokonca, keď som bol istú dobu ubytovaný v jednom z pražských hotelov, ma niečo tak v posteli poštípalo, že som skončil v nemocnici na kyslíku, lebo som nemohol dýchať a nohu som mal až fialovú. Vraj nejaký pavúk alebo húsenica.
Ináč, viete ako smrdí mucha? Podľa toho, na čo si sadne.
Krásne príhody so švábmi a bzdochami mám aj z Ameriky. Šli sme tam do Atlanty a to, kde sme bývali, vyzeralo ako nejaká chata v lese na Košiarnom. Najprv to vyzeralo ok, kým sme nevošli do izby a nezbadal som strop posiaty bzdochami. Reku OK. Idem sa osprchovať. A periférne som videl, že tam behá niečo veľké čierne. Myslel som že myš. No keď som to stihol zachytiť pohľadom, zistil som, že sú to obrovské šváby. A teraz som premýšľal…. budem spať v aute? Alebo ako sa dostanem rýchle domov? Na Slovensko. Do svojej izby, do svojej postele. Musel som to však vydržať a v tej ohromnej horúčave, ktorá tam v lete bola, som spal križom cez posteľ, s kapucňou na hlave. A okolo lietali bzdochy a behali šváby. Ešte dobre, že tam bol Matúš, ktorý urobil aspoň akú takú čistku 😀 A tam som zároveň zistil, ako nahlas cvrlíkajú šváby. Ako cvrčky. Neviem, či to robia všetky druhy, no tamtie áno. Potom mi volal kamarát, ktorý bol taktiež v Atlante, ale niekde na druhej strane a vravel mi, že tam to je v tých domoch bežné. Paráda, aspoň viem že americký sen nie je nič pre mňa.
A tie bzdochy? Bože, tých začalo akosi veľa lietať aj tu. Do bytu. Ešte dobre, že máme na oknách sieťky, no aj tak vletia cez balkón. A vydávajú taký hnusný zvuk keď letia. A keď to chytíte a nejakým spôsobom rozpučíte, tak ich tak zvláštne cítiť.
Takže takto to mám s hmyzom. To ako Sandokan, ktorý tigra zabil no muchy sa bál. 😀
Prichádza jar, a ja sa pripravujem na hmyziu sezónu. Možno si dám vyrobiť nejaký celoročný včelársky odev, ktorý budem nosiť do práce, na prechádzky, do lesa, na bicykel a pre istotu aj do sprchy, keby sa objavil vodný pavúk.
Ako to máte s hmyzom vy? Samozrejme, treba si uvedomiť, že je veľmi dôležitý a prospešný, či už ako súčasť potravinového reťazca, alebo na opeľovanie, alebo ako inšpirácia k hororu Mucha, v ktorom sa Jeff Goldblum menil na muchu. Pozrite si to. Odporúčam.