K obdobiu detstva a mladosti patrili a patria rôzne výstrelky či blbé nápady a samozrejme aj sídliskové „zbrane“, ktoré sme si vedeli vyrobiť buď sami, alebo nám s tým pomohli rodičia. Aby sa nás na celý deň zbavili 😃 (teraz nemyslím, aby sme sa navzájom tými zbraňami postrieľali) A väčšinu času sme aj tak trávili niekde vonku, pretože neboli mobily, herné konzoly, sociálne siete. Mnohí si určite spomeniete na spľuvatká, praky, luky, gumipušky či gumiparožky 😃 Teraz deti uprednostňujú slzáky a plynovky 😃
Spľuvatko sa vyrábalo z balóna, ktorý sa natiahol na nejakú trubičku, z ktorej to vyletovalo. A najlepšou muníciou bola jarabina. 😃 Pamätám si, ako Lacovi jedna bobuľa vletela rovno do ucha a nemohol ju vybrať von.
Praky, klasika, guma natiahnutá na Y. A strieľalo sa s hocičím, čo letelo, bolelo, štípalo.
Na výrobu luku stačila ohybná palica a špagát. A šípy. Otec mi takýto luk vyrobil a jedno šťastie, že hroty šípov oviazal gumičkou, aby neboli ostré. A ukázalo sa to ako dobrý nápad. S kamarátmi sme sa s lukom šli hrať a chceli vidieť ako vysoko šíp vyletí. A tak som vystrelil a všetci sme sa za šípom pozerali. Lenže gravitácia je sviňa a tak sa ten šíp musel aj vrátiť na zem. A kam inam, keď nie jednému chlapcovi rovno do oka.
Na gumipušku stačil kus dreva, na ktorý sa pripevnil štipec. Ten držal natiahnutú gumu a s gumou bola v štipci ako pri kuši pripravená aj špilka, so špendlíkmi alebo klinčekmi na konci. Aby sa to aj zapichlo. No a ideálne bola na konci pripevnená aj nejaká trubička, cez ktorú špilka letela tam kde sa mierilo. Pamätám si, že prvýkrát som nahlas zahrešil „Do piči!“, keď som s takouto špilkou dostal do hlavy a ostala tam zapichnutá. Chlapci zutekali, mysleli že ma zabili 😃
No a „gumiparožky“? Silnejší drôt sa poohýbal do tvaru praku, hore sa umiestnila gumička a ako munícia boli háčiky, ktoré sa vyrobili z tenšieho nastrihaného drôtu.
A potom ešte klasika, tentokrát zo sveta výbušnín 😃 Prášok do pečiva do kindervajíčka, silo potriasť, hodiť a čakať ako to vybuchne. 😃
Aspoň takto si to pamätám ja. Hrali ste sa s niečím z toho? Alebo ste mali niečo iné? Ako si na to spomínate vy?
Otec mi rozprával, že oni ako deti v lese vyrábali aj tzv. Veľké praky. Guma priviazaná medzi dva stromy a muníciou boli tehly 😃 A vraj to aj niekto schytal rovno do ksichtu, našťastie nie hranou ale plochou. Keď prvotný strach opadol a šli zasiahnutého skontrolovať, tak zistili že žije 😃 Že iba dostal facku tehlou.
Každopádne, deti si mnohokrát pri hre neuvedomujú, že sa môže stať aj niečo zlé. A občas sa aj stane. No k detstvu patrí aj tá detská hravosť, prchkosť, nerozvážnosť, úrazy a šialené nápady, ktoré treba vyskúšať v praxi.
Ešte mi pri tých spomienkach napadla jedna. Z obdobia, keď ešte nebol playstation ani xbox. S bratrancami sme boli ešte sopliaci a v lete sme u babky na balkóne hrali vodné súboje.
Vyzeralo to asi takto:
Každý z dvojice si nakreslil a vystrihol 8 bojovníkov. To bola tá najzdĺhavejšia časť. Každá postavička mala svoje meno a vytvorili sme tabuľku zápasov. Pavúka. Rýchla smrť. No a potom sme do sklenenej fľaše napúšťali vodu, vhodili tam dve papierové postavičky, fľašu poriadne zavreli a triasli sme ňou dovtedy, kým sa jednému zo zápasníkov neodtrhla nejaká časť tela 😃 To znamenalo, že prehral. Víťazov sme potom sušili na slnku, aby boli pripravení na ďalšie zápasy. 😃
Čo vám poviem, nebol potrebný ani ovládač, ani žiadny displej. 😃 Je ale pravda, že som k bratrancom občas chodil hrať hry na Commodore 64 😃 Kým sme na trhovisku od Vietnamcov nekúpili TV Games.