Na fankluboch je pekné to, že s tým družstvom sú aj v dobrom, aj v zlom. Nie iba vtedy, keď sú na výhernej šnúre, ale aj v období prehier. Pretože každý normálny človek si uvedomuje, že šport nie je iba o výhrach, ale aj o prehrách. Aj o fair play, aj o uznaní niekomu, že je lepší. Alebo že bol lepší v tom danom zápase, čo sa môže nabudúce zmeniť. Aj o tom je šport. A je fajn aj to, že fankluby dokážu robiť tímu reklamu a podporovať, zúčastňovať či organizovať rôzne podporné a dobročinné aktivity.
V časoch keď sa až tak nedarí, najlepšie vidieť, kto je fanúšik a kto iba pózer. Jediné, čo by fanúšika nemalo tešiť je to, že sa stal nejaký úraz alebo neprávosť. V opačnom prípade treba pochopiť aj výhru aj prehru. A nie keď prehrajú, tak nadávať, zatracovať, mávať rukou a vyťahovať o hráčoch kadejaké súkromné veci, že kto čo robí alebo nerobí, kto pije, kto fetuje, kto hrá automaty, kto berie aké lieky atď… A to sa teraz bavíme o športe celkovo. Nie iba o hokeji, alebo iba o futbale, alebo iba o basketbale…. ale celkovo o všetkých druhoch športu.
Príčetný človek si taktiež uvedomuje, že hráči nevidia pohľad zhora, ktorý ponúka kamera. Taktiež pri hre nemajú možnosť spomalených a opakovaných záberov. Vidia iba svojimi očami. Nie skrz kamery naokolo. A v danej chvíli určite robia to, čo najlepšie vedia. Ale mnoho krčmových fanúšikov si myslí, že by to vedeli zahrať lepšie, lebo videli spomalené záznamy a pohľad zhora.
A neurobí z teba väčšieho fanúšika, keď budeš chodiť na zápasy aj na úkor kamarátovej narodeninovej oslavy, na úkor povinností, pozvaní, dôležitých stretnutí, alebo že tam nútiš chodiť aj svoje deti, aj keď k tomu konkrétnemu športu nemajú vzťah.
Šport by mal byť oslavou tela aj ducha. Mal by byť o pozitívnej energii, o zdraví, o uspokojení duše a aj o umeleckom zážitku. Ale aký pokoj prináša, keď sú mnohí ochotní sa kvôli zápasom a tímom pobiť? Alebo keď si nadávajú v diskusiách, urážajú sa, vysmievajú a chodia tam ožratí. Mnohí si neuvedomujú, že tí hráči nie sú majetok fanúšikov a nezaslúžia si nadávky, keď sa im nedarí. Práve naopak. Lenže je rozdiel zdravé fandenie a fanatizmus.
Čo sa týka športu v našom meste, treba si uvedomiť, že tu máme aj iné športy, nie iba tie tri vyvolené – hokej, futbal, basketbal. Je tu mnoho športovcov, ktorí chodia na medzinárodné a svetové súťaže a podpory sa im nedostane. Takže všetci, ktorí ste takí veľkí patrioti a kričíte „Hurááá Spišskááá“, tak ako podporujete ich? Keď ich nepodporuje ani mesto. Predstavte si, že máte dieťa, ktoré sa venuje vrcholovo nejakému športu a nedostanete ani euro. Platíte za náradie, oblečenie, dresy, cestovné, štartovné, ubytovanie, doplnky, tréningy…. , a niekto vyvolený tu má mnohé zadarmo, všelijaké úľavy, pozornosť, ústupky, biznisy… . Zamrzelo by vás to. Ono, treba totiž vidieť aj širšie súvislosti. A je jasné, že keď do nejakého konkrétneho športu natlačíte kopu peňazí, tak sa z neho stane ten najpopulárnejší a najobľúbenejší. Pretože si mnohé môžete dovoliť. Aj priestory, aj reklamu, aj všetky tie sprievodné veci okolo. A ľudia sa vás budú slepo zastávať, pretože si vytvoríte takú nenápadnú sektu. A keď sme pri výraze „osobnosť športu“, tak pre mňa je to niekto, kto aj mimo ihriska vie čo je slušné správanie a v podnikoch nie je arogantný, drzý ani agresívny. Dokáže zaplatiť a nevykrikuje, že „viete kto som ja?“
Ďalšia vec je to, že hráči, na rozdiel od krčmových odborníkov, na sebe makajú, drú, trénujú, no bez pohárika či ovládača od telky v ruke. A namiesto mudrovania sa snažia zdokonaľovať a učiť sa z chýb. Nie je všetko iba to, čo vidíte že sa odohráva na ľade, na trávniku, na kurte, na ihrisku. Väčšinu práce neuvidíte. Vidíte iba danú súťaž, zápas, výsledky turnajov atď… . Lenže ono to je aj o inom. O odopieraní, o čase, o bolesti, o úrazoch. Nie o pohárikoch a o pive v krčme. Ani o pijackom mudrovaní.
A keď sme pri patriotizme. Viete, patriot je niekto, kto keď zakričí Hurááá Spišská, tak to nebude iba pri športe, ale zaujímajú ho aj veci verejné, politika, širšie súvislosti, hospodárenie mesta a či je tu už všetko porobené natoľko, že si naozaj môžeme dovoliť kričať Huráááá Spišskááá. Alebo sa tie tisíce fanúšikov môže zložiť po jednom eure na niekoho, kto by takúto finančnú pomoc uvítal, napríklad na liečby, rehabilitácie, stravu… . Koľko je tu kadejakých sirôt, chorých ľudí, rodičov ktorí sa starajú o hendikepované deti, ľudí v núdzi… . Keby šport ostal iba ako hobby a ľudia by si chodili zahrať pre zábavu, nie kvôli peniazom či reklame, vyzeralo by to ináč. A neboli by tam na tie peniaze a pozornosť prisatí kadejakí hajzli. Lenže vy dnes ani nahlas nemôžete povedať, že sa vám napríklad nepáči hokej a že tam nechodíte. Lebo, ako si dovoľujete ten hokej nepozerať? Ako si dovoľujete povedať, že sa vám ten šport nepáči a že radšej sledujete niečo iné?
Patriotizmus nie je iba o kričaní hurá na tribúne, ale aj o podpore rôznych brigád, dobrých myšlienok… o pomáhaní iným ľuďom alebo o podpore tých, ktorí pomáhajú. Nie iba o čumení na športové zápasy a myslieť si, že keď povzbudzujem domáci tím, tak som pre mesto a iných ľudí urobil maximum. Kde sú tie tisíce ľudí, keď treba pomôcť niečo urobiť? Alebo sa zúčastniť susedských a komunitných aktivít?
Príde mi napríklad divné, keď ľudí nevidíte na podujatiach ktoré robí mesto, alebo dobrovoľníci, alebo kadejaké organizácie…, niečo na pomoc susedovi, pomoc občanom, pomoc prírode, pomoc životnému prostrediu…, tam ich nevidíte. No keď treba prísť na nejaký protest, tak zrazu sa tam nasáčkujú a vidíte, že tu naozaj ľudia žijú. No prídu niekam, čomu ani poriadne nerozumejú. Prídu len pičovať, sťažovať sa, skandovať. No kde sú ľudia, keď sa treba spojiť pre niečo viditeľné? Pre niečo, čo pomôže živým ľuďom z ich okolia, z ich mesta, z ich sídliska, z ich ulice.
A ešte vám poviem niečo o výraze, že ľuďom treba dať „Chlieb a hry“. Určite ste toto slovné spojenie už počuli. A mesto dáva ľuďom chlieb a hry. Možnosť hry všetkým, no s tým chlebom to už je horšie. Alebo máte pocit, že sa tu ľahko zháňa práca, bývanie, uplatnenie? Že sa tu žije ľahko? Áno, mesto dáva aj chlieb. Ale predovšetkým tým vyvoleným – rodinným príslušníkom, kamarátom, spriateleným firmám, za politickú podporu a všelijakým hajzlom stále dookola. A všetko si to viete dohľadať, veď to nie sú tajné veci. Len to chce čas, sadnúť si k tomu a hľadať. A bežní obyvatelia sú ticho, lebo majú zalepené oči hrami. Ale OK. Treba si ísť niekam oddýchnuť. Pozrieť športový zápas, ísť do kina, divadla, do prírody, na nejaké podujatie… na to to predsa je. Ale netreba prehliadať to ostatné, pretože na pozadí radosti zo športu či umenia, sa robia mnohé špinavosti.
A ako ide dokopy šport a alkohol? Alebo šport a násilie? Tomu neporozumiem nikdy.