To najcennejšie, čo môžeš niekomu dať, je čas. A aj keď to možno znie absurdne alebo ako klišé, je to tak. Nemôžeš sa na ňom povoziť, zavesiť si ho na krk, na uši alebo na ruku, neleskne sa, nedá sa z neho zatelefonovať, ani sa z neho nedá opiť či sfetovať. Nič si zaňho nekúpiš. Nedá sa chytiť, ukradnúť, požičať, vrátiť. Nerobí rozdiely, nie sú naňho požičovne, nedá sa za nič vymeniť, vyskúšať pred zrkadlom, neprídeš si preňho, ako pre drahý dar. A nestačí ani všetko bohatstvo sveta a omladzovacie krémy, aby si ho získal späť
No dá sa zneužiť, ako naivita, vagína, láska, očakávanie, nádej. Môžu nám po ňom šliapať alebo ho zahodiť do koša. Rozdávame ho práci, záľubám, zábave, vzdelávaniu a iným osobám. Trápeniu, snahe, naivite. A často sú to tie osoby, od ktorých by sme ho najradšej mali nazad a mohli ten čas investovať rozumnejšie. Ale ani to nejde. Najhoršie je, ak nám niekto ten čas kradne úmyselne a v poslednej chvíli sa príde ospravedlniť. No nie je to auto, videokazeta ani kniha, ktorú môžete vrátiť do požičovne.
Čas nevidieť, a tak si neuvedomujeme, koľko sme ho premárnili na činnosti, ktoré nemali zmysel a na ľudí, ktorí si ho nezaslúžili. Neleží na kopách, ako použitá bielizeň, aby sme ho mohli zmerať, odvážiť a mať ho na očiach na výstrahu. Že už sme niekde použili toľko rokov, dní, hodín.
Všetko si to uvedomíme až na smrteľnej posteli. Pretože to je asi zmyslom života. Žiť ho čo najdlhšie a mať ešte štipku času na to, aby sme sa za tým životom mohli obzrieť, Zrekapitulovať ho. Rozlúčiť sa.
Každý, kto si je vedomý tejto ceny času, vás nenechá čakať. Nebude sa s vami zahrávať. Nenechá vás v neistote. Uprednostní vás pred tým, čo môže počkať alebo nie je také dôležité. Pretože mu za to stojíte. A ak nie, tak to bohatstvo, ktoré sme všetci pri narodení získali, netreba vedome rozhadzovať na tých, ktorí pre vás majú iba drobné toho svojho času, alebo ani to nie. Všetko ostatné sú výhovorky. Kvôli osobám a ideálom dokázali ľudia veľké veci, chrabré skutky, správne rozhodnutia. Stačí, že im to za to stálo. Za čas a pozornosť. A mnohí berú ako samozrejmosť, že s nimi ten čas trávime, že za nimi prídeme, zrušíme kvôli nim plány alebo ich uprednostníme. Ale život sa skladá aj zo starnutia a staroby. Z vrások, choroby, ubúdania síl. Z pominuteľnosti. Až vtedy si človek uvedomí, že čas je to najdrahšie.
Ale to sa ľahšie hovorí, ťažšie uvedomuje a ešte ťažšie sa s tým dá niečo urobiť.