„To ktorý kokot vám povedal, že to tu máte dávať?“
„Načo tu dávate lavičku, potom tu vysedávajú ľudia a rozprávajú sa.“
„Keď budem ešte raz počuť pod oknami ľudí na lavičke, tak vám budem zase volať, aby ste to riešili.“
Takéto, aj podobné sťažnosti prichádzajú či už na mesto, alebo priamo pri prácach, keď sa osádzajú nové lavičky. A mne osobne prídu takéto sťažnosti divné. No čo sa čudovať, keď sú ľudia schopní sťažovať sa aj na to, že na sídlisku je volejbalové ihrisko, pretože počuť loptu a ako tam ľudia hrajú, smejú sa, podávajú nejaký výkon a niečo pre seba robia. Pritom je to iba zrekonštruované ihrisko medzi panelákmi, ktoré tam kedysi bolo. A na hutníckej ulici boli medzi každou bytovkou. Aj na to poniektorí zabudli. No ihrisko sa mi podarilo cez projekt zrekonštruovať a ľudia tam chodia hrať. Starší aj mladší. Taktiež prichádzajú sťažnosti, že na sídliskách sú detské ihriská a ide z nich hluk, lebo deti si dovolia tam kričať, smiať sa, šantiť. A takto pomizli aj lavičky zo sídlisk a pred mnohými vchodmi do bytoviek už nie sú. Asi aj preto, lebo tí, ktorí vyrástli, zabudli, že na tých lavičkách taktiež vysedávali. Či už sami, s partiou, frajerkou… A častokrát tak, že rite mali na operadle a nohy na tej časti na sedenie. Ale mnohí zabúdajú, že boli deťmi, že boli mladí, že boli puberťáci, že mali svoje partie, že randili, že sa taktiež stretávali a chceli stretávať. A teraz to má byť čo? Mesto duchov? Sídliská tiché, posiate špakmi, hovnami, odpadkami? Iba paneláky a parkoviská a tým to hasne?
Už si nepamätáte, koľko príbehov sa na lavičkách rozprávalo? Ako sme sa smiali, ako sme si rozprávali vtipy, ako sme vždy vedeli, kto kde bude? Medzi bytovkami, za bytovkami, pri potoku, na dračom údolí. /To teraz spomínam sídlisko Západ, kde som vyrastal ja. Ale určite aj vy na svojich sídliskách máte hromadu spomienok/ Pamätám si, ako sme sedeli na dračáku a Gabo rozprával kadejaké smiešne príhody a vtipy a všetci sme sa tak z chuti smiali, až nás bruchá boleli. To bola jedna z chvíľ, kedy som si prial, aby to neskončilo. Aby neprišiel ďalší deň, škola, domáce úlohy, povinnosti. Aby nikdy neskončila mladosť a tá detská prchkosť, plachosť, nerozvážnosť, hravosť a pocit bezstarostnosti.
Pamätám si, ako sme si s Tomášom kúpili časopis s vtipmi s názvom Voloviny a čítali sme si ho pri bytovke. A smiali sme sa tak nahlas, že sa pri nás pristavovali ďalší ľudia. Tomáš tie vtipy čítal nahlas a tak sa smiali aj ostatní. Všetci, čo tam boli. A tak sme sa takto stretávali častejšie. Už sme pri tých vtipoch neboli iba dvaja. A bolo to fajn. Pretože aj takto sídlisko musí žiť. Nie iba prechádzkami so psom či fajčením na balkónoch a čumením, hundraním, sťažnosťami. Nemôže tu byť ticho a vytrhneme všetky lavičky, zrušíme ihriská, deti zamkneme doma. Uvedomte si, že je rozdiel, keď vám pod oknami hulákajú ožrani, alebo keď sa zabávajú vaši susedia – obyvatelia sídliska. Čo je kurva na tom zlé? Alebo šupneme všade asfalt a parkoviská? Na úkor zelene a odpočinku?
A povedzme si na rovinu. Už som o tom písal niekoľkokrát. Vždy tu boli kadejaké partie a buďme k sebe úprimní, kto bol aký kvietok v mladosti. Vždy tu bol vandalizmus, vždy tu boli drogy, vždy tu bol krabičák pod schodmi či na lavičke… . Vždy tu boli kadejakí vyvrheli a grázli, aj keď to bolo v mnohom iné ako teraz a nikto si nebodoval to, že zozadu skopne starého človeka. Mnohí dospelí a starí ľudia zabudli, že veľa z toho bolo aj súčasťou ich životov. Akurát, že mnohé sa nerobilo na základnej škole a bolo viac férovosti. A neprepadávalo sa kvôli tomu, že to bola nejaká zvrátená hra s bodovým systémom. Ale nezabudnite na tie férovky, bitky, hromadné súboje za garážami, gumipušky, pálky v bomberách, vyskakovačky, motýliky, toluén, ganju, vykrádanie pivníc, bytov, áut, chát, striekanie po budovách, písanie fixami po výťahoch,
Keby bolo na mne, tak sú lavičky všade. Lavičky aj altánky. A to aj v menšej veľkosti, aby si vedeli posedieť aj deti, podebatovať s rovesníkmi, urobiť si piknik, vziať vonku omaľovanku, šachovnicu alebo domáce úlohy. A vedeli by v mnohom zažiť také detstvo, aké sme mali my. Keď sa nám nechcelo domov. Ale kto vie aké by to v tej dobe bolo, keby sme už mali mobily. Ale som rád, že ešte viem porovnať dobu bez smartphonov a so smartphonmi. Bez sociálnych sietí a so sociálnymi sieťami. Bez internetových výziev aj s internetovými výzvami. Dobu, keď bola frajerina vystreliť na strelnici dievčaťu kvet, a nie v kuklách niekoho prepadnúť.
Mne to ale príde aj tak, že ľudia závidia, že sa niekto smeje. Že sa niekto raduje, že sa niekto má dobre, že vonku ľudia hrajú volejbal, futbal, basketbal, že sa hrajú s deťmi, že korčuľujú, kolobežkujú, bicyklujú sa, že sa zúčastňujú akcií na sídlisku. A tak tí závistlivci asi chcú, aby bolo v Spišskej absolútne ticho, kľud a nedajbože aby sa mal niekto dobre. Skúste niekomu povedať že sa máte perfektne, keď sa vás opýta že ako sa máte. Že sa máte popiči. Mnohí ostanú z vašej odpovede prekvapení, pretože čakajú, že sa ihneď posťažujete na toto a tamto a aby sa mohli pridať aj oni a zavesiť vám na nos svoje krivdy a ako sa im nedarí a podobne. A všimnite si, keď sa ľudí opýtate ako sa majú, tak mnohí povedia že na piču. A keď sa opýtate prečo, tak sami ani poriadne nevedia. No skúste sa ich opýtať, nech vymenujú aspoň 5 vecí, ktoré od rána urobili, aby sa nemali na piču a aby mali krajší deň. Tak vám nepovedia ani jednu. Ani jeden dobrý skutok, žiadna snaha, žiadne učenie sa novým veciam, žiadne napredovanie, pochopenie. Nič. Iba očakávanie zázraku, bez akejkoľvek snahy. Alebo 😀 a to som zažil nedávno… Kúpite si auto za 7 tisíc euro, chodíte do práce, máte aj prácu popri práci, splácate to auto…, a zrazu sa vám ozvú ľudia, s ktorými ani nie ste poriadne v kontakte, že čo robíte, jak to že máte nové auto, či nemáte aj pre nich nejakú prácu alebo biznis. Ako keby ste si kúpili porsche. Ale máte 14 ročné auto, žiadnu nablýskanú novinku.
Dámy a páni, my tu ako spoločnosť umierame na odporné ľudské vlastnosti, ako sú závisť, chamtivosť, lenivosť, zákernosť, sebeckosť, neochota, bezohľadnosť, neobozretnosť a zvaľovanie viny na niekoho iného, že nám sa nedarí. Na neriešenie problémov, ale na očakávanie zázraku, bez akejkoľvek snahy, pokory, rešpektu, napredovania.