/návrat 20 rokov späť/
Každý mal to svoje miesto, kde sa stretávala jeho partia. Miesto, kam chodil, aby niekam patril. Aby mohol byť v kolektíve ľudí s rovnakým zmýšľaním alebo záujmami. Schody, vchody, klubovne, pivnice, lavičky, prakery, ihriská a rôzne zákutia mesta a sídlisk, kde sa dalo stretávať, fajčiť, piť, nadávať, smiať sa, húliť, fetovať … .
Jedným z takýchto miest boli aj veľké potraviny na sídlisku Západ 1. Teraz je to CBA. Stále tam vysedávajú mladí, ale už to nie je v takom počte a intenzite. Majiteľ budovy a obchodu asi nebol rád, keď videl vysedené, fixami popísané plechové parapety, posprejované steny a opľutý chodník. Veľa možností na stretávanie sme však nemali. A mladí ľudia nikdy nebudú k okoliu šetrní tak, ako tí dospelejší. K mnohému poznaniu dochádza až vekom. Tak ako je to aj teraz a tie generačné rozdiely sú tu vždy. Starí nerozumejú mladým a naopak.
Kto býval blízko potravín, asi veľmi nadšený nebol, keď počúval krik a smiech. Keď sa sídliskom ozýval ten zhúlený rehot. Všetci ho mali rovnako kockatý, ako Kouďák zo seriálu Krok za krokom. Do toho sa ozývali vety ako:
– Neveríííím!
– Ta ja kvičíííím z teba
– Mam pičiii
– Co ci jebe
– Ta toto je jaky det
– Na hovnáááá
Aspoň, že nám neduneli bluetooth reproduktory na celé okolie. Mali sme kazety, walkmany, discmany. Ešte neboli sociálne siete, takže veľa svedectva z tej doby nie je. Iba na starých fotkách a v starých textoch. Pred potravinami sme sa dokonca dohodli s Ľubom a s Ivom, že založíme rapovú skupinu Pouličná zmes. A tak aj bolo. Aj sa koncertovalo, aj bola sranda. A takmer všetci mladí zo sídliska na naše koncerty chodili a počúvali tú našu hudbu. Pretože sa žilo aj tými textami
Kto nemal cigaretu, prišiel niekoho popýtať k potravinám, a teda často používanou vetou bolo “Čau, nemáš cigu?” Niekto pri potravinách zažil prvý bozk, prvé rande, prvé sklamanie, prvé kamarátstva, prvé hádky. Poniektorí chodili pravidelne zhúlení, naťahaní alebo opití a niektorí sa práve pri potravinách nechali nahovoriť na to, vyskúšať to prvýkrát. Aj keď sa k tomu mnohí chlapi a ženy už nepriznajú, tak aj to bolo súčasťou ich životov. A v mnohých ostali príjemné spomienky aj na toto teenagerské obdobie. A to sa bavíme o prelome roka 2000.
Mnohé kamarátstva vydržali dodnes. Niektoré skončili, ľudia sa rozkmotrili, dospeli, rozutekali po svete, založili rodiny, vedú usporiadaný život, alebo v nich kúsok či riadny kus toho sídliskového darebáka ostal.
