Prečo som si požičal názov rubriky od už teraz naozaj nesmrteľných majstrov inteligentného humoru, pánov Lasicu a Satinského a tejto ich legendárnej scénky? Nuž preto, že je veľmi vhodný. Každý z nás, keď sa ponorí do svojej minulosti a spomienok vždy nájde takýto úryvok, ktorý je časťou rozsiahlejšieho cyklu nášho života.
Skúška dospelosti – maturita
Jar je naozaj krásnym obdobím roka. Príroda sa zobúdza z niekoľkomesačného zovretia snehu, ľadu a mrazu. Kvitnú prvé jarné kvietky, stromy vyháňajú prvé zelené lístky. Medvede a niektorí nadšenci cyklistiky (ako napríklad aj ja) sa zobúdzajú zo zimného spánku. Skutočná idylka, teda až na alergikov, ktorým príchodom jari nastávajú náročné chvíle. No a potom je tu ešte jedna skupina ľudí, ktorých čaká dôležitá skúška. Áno mám na mysli našich stredoškolákov, ktorí idú skladať svoju prvú dôležitú životnú skúšku – skúšku dospelosti, maturitu.
Najprv si trošku priblížme, čo to tá maturita je. Samozrejme mojím cieľom nie je z tohto spraviť odborný článok ale aspoň v základe uviesť niekoľko faktov. Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov nám vo svojej šiestej časti upravuje spôsoby ukončenia výchovy a vzdelávania na strednej škole. V § 72 si však môžeme všimnúť, že okrem maturitnej skúšky zákon pozná ešte záverečnú skúšku a absolventskú skúšku.
Záverečnou skúškou sa v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva školstva Slovenskej republiky č. 318/2008 Z. z. o ukončovaní štúdia na stredných školách ukončuje najmenej dvojročný a najviac štvorročný vzdelávací program učebného odboru na strednej odbornej škole a podľa písm. b) dvojročný alebo trojročný vzdelávací program odborov výchovy a vzdelávania v odbornom učilišti.
Absolventskou skúškou sa v zmysle § 2 ods. 6 písm. a), b), c), d) citovanej vyhlášky ukončuje:
- špecializačné štúdium, ktoré svojou pracovnou náplňou a odborným zameraním zodpovedá predtým absolvovanému študijnému odboru na strednej odbornej škole,
- vyššie odborné štúdium, ktorým žiaci získavajú všeobecné vzdelanie a špeciálne vedomosti a zručnosti vrátane nových vedecko-technických poznatkov na výkon konkrétnych pracovných činností a pracovných funkcií,
- vyššie odborné štúdium na stredných zdravotníckych školách, ktorým študujúci získavajú odbornú spôsobilosť na výkon povolania v študijnom odbore diplomovaná všeobecná sestra, diplomovaný fyzioterapeut, diplomovaný rádiologický asistent, diplomovaný optometrista, diplomovaný zdravotnícky záchranár,
- súvislé štúdium šesťročného vzdelávacieho programu odboru vzdelávania v konzervatóriu alebo súvislé štúdium osemročného vzdelávacieho programu odboru vzdelávania v tanečnom konzervatóriu.
Maturitnou skúškou sa v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 citovanej vyhlášky ukončuje štúdium:
- najmenej štvorročného a najviac osemročného vzdelávacieho programu odboru vzdelávania v gymnáziu,
- najmenej štvorročného a najviac päťročného vzdelávacieho programu študijného odboru v strednej odbornej škole,
- nadstavbové, ktoré nadväzuje na predchádzajúce odborné vzdelávanie a prípravu v príbuznom odbore vzdelávania,
- vo štvrtom ročníku štúdia šesťročného vzdelávacieho programu v konzervatóriu a v ôsmom ročníku tanečného konzervatória.
Tak, myslím si, že teórie a faktov bolo viac ako dosť a poďme teraz na ten môj úryvok pod názvom maturita.
Keď sa vrátim o 20 rokov späť v čase, ani sa mi nechce veriť, že už toľko času uplynulo od momentu, kedy sa ma táto skúška doslova bytostne týkala. Strednú školu som navštevoval v rokoch 1998 až 2002 v Levoči a bola to legendárna Stredná pedagogická škola, ktorá v tom čase sídlila na Kláštornej ulici kúsok od námestia s takými dominantami ako Chrám sv. Jakuba s jedinečným oltárom od majstra Pavla, nádhernej historickej radnici, pred ktorou stojí stredoveká klietka hanby. Študoval som odbor kultúrno-výchovný pracovník a.k.a. animátor, ktorý bol v tom čase absolútne nóvum medzi odbormi, čo dokazoval fakt, že sme boli iba dve triedy a v roku 1998, keď sa mi podarilo uspieť v náročnej konkurencii ďalších uchádzačov, bol tento odbor na celé 4 roky uzavretý a znovu bol otvorený až keď som opustil brány školy po úspešnej maturite (takže výsledok už poznáte a áno podarilo sa mi úspešné zmaturovať, dokonca som ani nečakal, že až tak dobre). Bol to neopakovateľný a jedinečný moment a keď som v tejto konkurencii chcel obstáť neostávalo mi nič iné a musel som naozaj tvrdo makať. Spolu s mamkou som doma strávil hodiny nad knihami dejepisu od 5. po 8. ročník základnej školy, keďže prijímacie skúšky boli práve z dejepisu (a slovenského jazyka). Chodil som tiež na doučovanie, kde mi mentorom bola p. učiteľka Krigerová. Dodnes som mamke aj pani učiteľke neskutočne vďačný za celú prípravu na prijímacie skúšky a aj vďaka ich pomoci som sa na školu dostal (najbližšia možnosť bola vtedy, ak si dobre pamätám, až v Modre). Tí, čo ma poznáte, viete, že ja som doslova triedny nepriateľ s matematikou a pri našom vzájomnom strete dochádzalo k efektu ako keď sa častica bežnej hmoty stretne s časticou antihmoty – jednoducho sa navzájom anihilujú v obrovskom nukleárnom výbuchu (hoc, pri takej debate o vesmíre by ste to po pár minútach možno o mne nepovedali). Voľba strednej školy bola tak silne ovplyvnená práve týmto faktorom lebo na gymnázium by som sa nedostal a technické smery pre technika-teoretika s tulením syndrómom boli španielskou dedinou. Ale o príbehoch zo strednej školy niekedy nabudúce.
Prvé boli samozrejme písomné maturity niekedy v marci. Ráno som spolu so spolužiakmi naklusal pekne oblečený do triedy, kde na každého z nás čakala samostatná lavica. V zásobe sme mali viacero pier, ak by sa náhodou to jedno rozhodlo vzdať boj skôr ako my. Už som samozrejme dopredu vedel, aký slohový útvar by som chcel písať, musel som si však počkať na to najdôležitejšie, a to bola téma. Nepamätám si úplne presne názov, ale bola to úvaha o rodine a prístave. Téma mi samozrejme zarezala v tom dobrom slova zmysle a tak bol prvý míľnik úspešne za mnou.
Nasledovala praktická maturitná skúška. Na začiatku 3. ročníka sme si mali zvoliť špecializáciu. Triedna učiteľka nám napísala na tabuľu jednotlivé „špecky“, mali sme si z nich vybrať a zapísať sa. V ponuke boli hudobná výchova, dramatická výchova, výtvarná výchova a foto a video (práca s kamerou). Dopadlo to tak, že niektoré z nich boli plné tak, že až praskali vo švíkoch a v niektorých to vyzeralo ako v tých westernových filmoch – mesto duchov, kde občas prejde guľa z trávy a konárov poháňaná vetrom. Nakoniec naši pedagógovia urobili to, že zlúčili dve a dve špecky dokopy. Takže v jednej skupine bola hudobná a dramatická výchova a v druhej skupine výtvarná a foto a video. Ja som samozrejme preferoval v prvom rade dramatickú výchovu a chcel to skombinovať s foto a video, no keďže som nemal a nemám dar bilokácie a moje výtvarné danosti sa dajú opísať ako kombinácia kubizmu, surrealizmu a impresionizmu (ináč moje obľúbené umelecké smery) v podaní 3-ročného dieťaťa, ktoré prvýkrát drží v rukách pastelku, tak som si zvolil kombináciu hudobnej výchovy a dramatickej výchovy, ktorú som nechcel za žiadnu cenu pustiť. To nadanie na dramatickú výchovu bolo aspoň ako tak, ale hudobná u mňa bola po tom, čo som ako 7-ročný nechal hru na husliach, veľkou výzvou. Mohli sme si ale vybrať medzi zobcovou flautou a gitarou. Vybral som si gitaru. Otec mi u kolegu zohnal gitaru, ktorá bola polovičnej veľkosti oproti klasike, ktorú poznáte, za čo si vyslúžila u spolužiaka Martina pomenovanie „balalajka“. Bola naozaj perfektná, šikovná, ľahká na prenášanie, držanie a hranie. Žiadne umelé struny ale rovno kovové a kto ste niekedy hrali na gitare, tak veľmi dobre poznáte, aké bolesti sú na začiatku, kým sa brušká prstov neobalia do trochu hrubšej kože. Takže som sa pustil s vervou do štúdia akordov a naučil som sa hrať také pecky ako Tisíc mil, skladbu Modrá od Jany Kirschner. Nakoľko som nemal taký hudobný sluch rodičia mi kúpili elektronickú ladičku, ktorou som potom okrem vlastnej gitary ladil aj všetky ostatné (až tak, že mi raz strelila struna na spolužiačkinej gitare). Bral som to dosť vážne a chodil som na doučovanie do vtedy fungujúceho CVČ Domček na Hviezdoslavovej ulici spolu s mojou spolužiačkou Viki. Spoločne sme túto aktivitu zavŕšili na praktickej maturite skladbou Tisíc mil, kde sme ako gitarové duo skombinovali klasickú hru s vybrnkávaním na struny. V rámci dramatickej výchovy sme si mali pripraviť krátke vystúpenie. Tým, že náš odbor bol o tom, vedieť sa postaviť pred divákov a zahrať povedzme aj obložený chlebíček, makovú buchtu alebo človeka vo výťahu (vidíte, stále ten Úryvok z rozsiahlejšieho cyklu behá po mojom rozume), tak som sa inšpiroval jednou svojou úvahou, ktorú som mal napísať na tému Moje študentské mesto pred 100 rokmi v rámci domácej úlohy zo slovenského jazyka. Slovo dalo slovo, spolu s učiteľkou som text jemne prerobil, upravil a vznikla z toho celkom zaujímavá scénka, do ktorej sme ešte zakomponovali aj vystúpenie mojej spolužiačky Lucky, ktorá hrala scénku zo známej rozprávky od Hansa Christiana Andersena Dievčatko so zápalkami. Tú budete mať možnosť prečítať si niekedy nabudúce.
Posledným ťažením bola ústna časť. Pamätám si obdobie tzv. akademického týždňa, ktorý znamenal finálnu prípravu a opakovanie toho, čo som sa za celé tie 4 roky a najmä posledný rok naučil a zopakoval. Vypracované otázky, plán, kedy a čo sa budem učiť, časový harmonogram. Tým, že priezvisko mám na písmeno R, som okrem toho týždňa mal ešte k dobru 4 dni. A tak v jeden krásny májový štvrtok prišiel ten deň D a operácia pod názvom Vylodenie vedomostí na zelený stôl. Ráno stretávka so spolužiakmi na autobusovej zastávke a cesta legendárnou harmonikou Maxi Bus do Levoče. V škole už bolo všetko pripravené, komisia pripravená a my tiež. Poradie vylodenia bolo nasledovné: slovenský jazyk, nemecký jazyk a teoretická časť odborných predmetov, ktorá bola kombináciou otázok z teórie a metodiky animačných činností a otázky z pedagogiky, psychológie alebo sociológie. Pamätám si, že keď som si potiahol otázku zo slovenského jazyka, tak som sa potešil, lebo mi fakt sadla – myslím, že to bol Otec Goriot od Honoré de Balzaca. Z nemčiny to bolo najprv správne navedenie turistu k pamiatke v meste Levoča a odtiaľ je to už nejasné ako spomienka na piatkovú noc v sobotu večer a v nedeľu ráno. Pamätám si však, ako sme sa všetci nastúpení pred komisiou na záver dozvedeli, že sme všetci v ten deň úspešne zložili túto našu prvú dôležitú skúšku dospelosti. Následne sme si za pár dní prišli po vysvedčenie a definitívne sme tak naposledy zavreli dvere na škole a zároveň uzavreli ďalšiu kapitolu v živote, vydali sme sa v ústrety novým výzvam, ktorou bola pre mnohých z nás vysoká škola.
Ukončenie štúdia na strednej škole, či už ide o záverečnú, absolventskú alebo maturitnú skúšku, je naozaj tou prvou veľkou životnou skúškou. Nie len preto, že máme dokázať, že sa vieme niečo naučiť naspamäť (alebo niečo vyrobiť, zostrojiť, naprogramovať, ozdobiť, …), ale je to najmä o zodpovednosti voči sebe samému, k vlastnému životu, našej budúcnosti. Každý máme svoje sny a túžby, chceme v živote niečo dosiahnuť a práve toto je tá prvá možnosť ukázať našim najbližším, učiteľom a svetu našu vyspelosť, že ten občiansky preukaz sme nedostali len pre to, že máme 15 rokov. Je to najmä skúška toho, ako sa vieme popasovať s výzvami a ďalšími, často oveľa ťažšími skúškami v našom živote. Niekde som počul, že maturita – formalita a áno súhlasím s týmto tvrdením. Pretože po nej prídu také skúšky, či už na vysokej škole ale najmä v osobnom a pracovnom živote, že ohliadnuc sa späť by každý z nás teraz „dal maturitu“ ľavou zadnou.
Milí maturanti, teda všetci tí, čo tohto roku budete skúšku dospelosti skladať. Držím vám všetkým prsty aby ste za zeleným stolom, ktorého farba predstavuje nádej vydali zo seba maximum (ale tak, aby výsledok nebol minimum). Nech je to dôstojné ukončenie vášho štúdia, poďakovanie a odmena pre tých, ktorí vás na ceste za poznaním sprevádzali – vašich učiteľov, pre ktorých to bude ovocie ich práce, že vám vštepili nielen do hláv ale aj duše a srdca vedomosti a praktické skúsenosti, ktoré potom využijete nielen vo svojich životoch ale aj na dobro celej spoločnosti. Nech je to odmena pre vašich najbližších – rodičov, rodinu, podporovateľov za to, že vám pomáhali. Učitelia – nech to nie je o tom, či mi je ten a ten študent sympatický alebo nesympatický. Je to aj vaše zrkadlo práce za celý ten čas. Nechajme prípadné antipatie za dverami triedy, kde sa bude skúška dospelosti skladať a nech tým jediným meradlom sú vedomosti, ich praktické použitie a spravodlivé hodnotenie. V každom študentovi je určite niečo, čo si z hodín strávených v škole zapamätal.
Nech to neskončí ako v tej paródii, ktorú natočili onoho času autori a účinkujúci v televíznej relácii S.O.S. (zadajte do vyhľadávača heslá „SOS“, „paródia“ a „kontrafakt“ a zistíte, čo som tým chcel povedať) pretože „tudy cesta nevede“ a bolo by to ponížením a zahodením celej tej niekoľkoročnej námahy.