Poznali sa už od škôlky. Počas školských čias sa stretávali na rôznych záujmových krúžkoch, vonku na sídlisku, na ihrisku. Neboli to tí najväčší kamaráti, no bavili sa, chodili na rovnaké miesta, za rovnakými záujmami, dokonca sa spolu párkrát opili, zhúlili, vystrojili nejakú hlúposť. Ale aj takýto býva chlapčenský život … . Po škole sa však mnohí pobrali svojou cestou, budovať svoj vlastný život. A dlhé roky sa nevideli.
Prešlo pár dlhých rokov. Každý začal robiť niečo iné. Jeden z nich dochádzal za prácou cez pár dedín a druhý sa stal policajtom. A prečo nie? Je to práca, ako každá iná. Potrebná.
Jedného dňa, keď šiel jeden z nich opäť ráno za prácou, tak ho zastavila policajná hliadka. Bol si vedomý toho, že v obci prekročil rýchlosť. OK, s pokutou počítal a rešpektoval to.
Keď k nemu pristúpil jeden z policajtov a vyzval ho k predloženiu dokladov, spoznal v ňom niekdajšieho kamaráta zo sídliska, s ktorým sa nevideli už viac než 15 rokov. Ak sa neráta to, že sa navzájom mali medzi priateľmi na facebooku, priali si cez messenger k narodeninám, občas lajkli jeden druhému fotku. Takže sa registrovali a vedeli o sebe.
“No nazdar človeče, ta my sme sa riadne dlho nevideli. Hej, viem, šiel som rýchlo, ale ta…, vieš jak to je.” povedal s úsmevom vodič a vyťahoval peňaženku s dokladmi.
“Pán vodič, neviem o tom, že by sme si potykali. Ja vám netykám, tak netykajte ani vy mne”, odpovedal sucho policajt, aj keď bolo jasné, že vie, o koho ide. Aj podľa tváre, aj podľa mena a adresy na občianskom preukaze.
A to bol začiatok a koniec debaty v kamarátskom duchu. Skontrolovali sa doklady, fuklo sa do mašiny, zaplatila sa pokuta a nazdar….. .
Áno, za chyby sa platí. Aj pokutou, ak je zaslúžená. Zamrzí akurát to, ako sa ľudia dokážu zmeniť a myslia si, že robia v živote niečo tak dôležité, že si môžu dovoliť nepoznať starých známych, s ktorými chodili piť, vystrájať, hrať basketbal na ihrisko, vysedávať na lavičke a v rôznych zákutiach sídliska.
Už si viac nelajkli nič. Ani nepopriali k narodeninám.