Na Ihlu som chodil rád, odkedy si pamätám. Od detstva. Už ako chlapec som mal rád prechádzky zo Západu popri trati až do Smižian k vodárni a potom náučným chodníkom cez les až k Ihle. A potom okolo Lesnice. Pamätám si, že tam vtedy ešte bol obchod s potravinami. Nie reštaurácia. Možno si niektorí spomeniete, ako to tam vyzeralo. Moje spomienky sú dosť hmlisté. Pokojne napíšte do komentára, ako si to pamätáte vy. Mimochodom, ten salaš mi tam dosť chýba. Snáď ho niekto ešte dá dokopy a otvorí.
Pri rázcestí som rád liezol k tým dvom malým jaskyniam, kde je teraz detská ferrata. Vtedy nebolo treba do skaly nabíjať ani reťaze, ani stúpačky, ani tam vyberať “vstupné” a dávať otváraciu dobu. Ako deťom nám stačil prirodzený zážitok, bez zbytočných zásahov človeka. Samotná príroda bola dobrodružstvom. Ale biznis je biznis.
Z tej doby mám množstvo čiernobielych fotografií, ako náučným chodníkom ideme spolu s rodinou. Pre dieťa bol obrovský zážitok vidieť veveričku, ako zvieratko vo svojom prirodzenom prostredí. Alebo keď v lístí zašuchotala jašterica a obdivovali sme ju aj bez toho, aby sme jej museli odtrhnúť chvost. Pretože vraj jej dorastie nový. Občas sa cez vyšliapanú cestičku preplazil had alebo slepúch.
Keď sme sa konečne dostali na lúku, tak si pamätám, že hneď na začiatku bolo ešte funkčné volejbalové ihrisko a sieťka. Pripravené či už na volejbal alebo bedminton.
Tou lesnou cestičkou chodím rád aj teraz. Vždy sa mi podarí nafotiť pár pekných záberov. Aj nazad chodím rovnakou cestou, ak sa mi nepodarí zohnať odvoz, pretože sa mi už potom nazad peši nechce 😀 Je to ale príjemná prechádzka. Vôňa prírody, šumiaca rieka, útoky hmyzu a okoloidúci, ktorí sa vedia pozdraviť a odzdraviť. Nie ako dnešná mládež v posilňovni, pre ktorú je asi hanba pri vstupe do šatne pozdraviť sa ostatným.
Na lúke, kde je bufet Ihla, stoja pri lese chaty a pri pohľade na nich si mnohí určite predstavujú, aké skvelé by bolo bývať tam. Pokojne aj celoročne. Veď auto sa dá zaparkovať neďaleko a pritom je to blízko lesa, rieky, občerstvenia. Blízko do mesta. Pokoj a ticho, ktoré občas pretne detský smiech, pokriky opitej partie na niektorej z chát či hudba. Ale väčšinou je to len o vtáčom speve a o snahe ďatľov rozbiť si o kmene stromov hlavy. Ich zobáky však majú dostatočné odpruženie.
A po príchode do cieľa? Kedysi som sa tešil na langoš a studenú kofolu. V poslednej dobe však dávam prednosť guľášu a haluškám. Sú výýýýbornééééé. K tomu milá obsluha, pokoj, odpočinok, country pesničky. Až na tie osy 😀 A tej pohode vôbec nevadí, keď sa tam šantia deti, pretože to patrí k tomu. Hlavné je, že môžu trochu času tráviť v prírode. Byť mimo panelových džunglí s rodičmi, ktorí im vysvetlia, čo sa v prírode smie a čo nie. Ako sa dá vyrobiť píšťalka, ako sa hádžu žabky, aké stromu máme okolo a aké plody majú, aké rastliny vidieť cestou, že odpadky nepatria do trávy a že ani chrobáky ani slimáky netreba schválne zašliapnuť. Majú taktiež svoj život a idú odniekiaľ niekam.
Ak pôjdete na Čingov k Ihle, vyberte sa radšej náučným chodníkom, nie po ceste. Mnohí tam jazdia ako blázni, pretože ak je cesta rovná, tak to pre mnohých znamená, že neexistuje rýchlostné obmedzenie. Čo na tom, že je zvlnená a nikdy neviete, či hneď za kopcom nejde po kraji cesty chodec alebo cyklista. Navyše, ak pôjdete lesom, tak z tej prírody budete mať oveľa viac. Uvidíte tú rozmanitosť života, cestou sa môžete schladiť v rieke a z náučných tabúľ sa o tomto nádhernom prostredí dozviete rôzne zaujímavosti.