Spomínate si na hodiny telocviku na základnej škole? Aké to bolo kedysi? Čím bolo cítiť šatne, telocvičňu, žinenky, gymnastické náradie? Dvojstupy, hlásenia, biele tielka, chlapci červené trenky a dievčatá modré? Rozcvičky a necvičiacich na lavičke? Strach z preskoku cez kozu, alebo kotúľ letmo ponad švédsku debnu?
Kto mal rád gymnastiku? Mnohí určite áno. Ja som sa na gymnastiku triasol vždy, aj keď je môj otec telocvikár. Vždy som bol radšej necvičiaci a ak som cvičiť šiel, tak sa mi zakaždým uľavilo, keď sa namiesto gymnastiky šlo von, alebo sa hral basketbal, volejbal, futbal. Vtedy sa celá trieda nepozerala na jednotlivca, ako sa rozbehne, vyskočí a v lepšom prípade nezvalí kozu aj s učiteľkou, alebo sa mu nezachytia nohy, neroztrepe si ksicht, alebo nevyrazí dych. Takto to bolo v mojom jedinom prípade preskoku cez kozu na základnej škole. Rozbeh, prelet, dopad priamo na zadok, preľaknutie z vyrazeného dychu, studená voda. Zaprisahanie, že už nikdy viac gymnastika. Nemal som a ani nemám na takéto úkony predpoklady. Tak ako Dankovi nikdy nepôjdu jazykolamy, Kiska nikdy nebude mať husté pankáčske číro, Harabin neprestane skákať do reči, morskej panne nepôjde jazda na bicykli, hadovi hra na gitaru, medveďovi akrobatický rokenrol. Takto presne mne nepristala gymnastika. Tak ako mnoho ďalších vecí.
Pamätám si napríklad na tigrí skok/kotúľ letmo. Najprv, kým sa začala stavať švédska debna, sa ako gymnastická prekážka na zemi schúlil jeden z necvičiacich. Postavili sme sa do radu a skočiť si musel každý. Bohužiaľ aj ja. Prial by som si, aby zastal čas a pohol sa až na zvonenie na prestávku, no prišiel rad aj na mňa a musel som to skúsiť. Rozbehol som sa, vyskočil rukami napred, preletel ponad schúleného spolužiaka, dopadol do kotúľa a postavil sa na rovné nohy. Celkom mi to vyšlo, pomyslel som si. Až kým som sa neotočil a nezbadal, ako sa necvičiaci spolužiak zvíja na zemi od bolesti. Ja som totiž nevyskočil a neletel až tak vysoko, ako som si myslel. Letel som vzduchom, to áno. No cestou som kolenami nabral aj spolužiakove rebrá.
Našťastie švédska debna rebrá nemala a necítila bolesť. V ten deň som však mal na tieto skoky pre mňa nepochopiteľnú odvahu. Odvtedy som sa ale gymnastike vyhýbal. Kto vie, ako by to vyzeralo, keby som skákal cez kozu, alebo ponad švédsku debnu do kotúľa teraz. Ako by ma zbierali zo zeme, pretože by celkom určite pre mňa museli prísť s podberákom na veľryby, ako vo filme Zachráňte Williho. Ale načo skákať ponad kozu, alebo debnu, keď ju môžem zvalcovať.
PS: kto si pamätá, ako sme hrali kolektívnu loptovú hru s názovom “riťbal”? Pre tých, ktorí nevedia, tak to spočívalo v pohybe po štyroch – ako pavúk, no obrátene, zadkom k zemi. A lopta sa kopala do brány, podobne ako pri futbale. A aby sa vedeli hráči medzi sebou rozoznať, tak jedno družstvo malo tričká a druhé družstvo hralo bez trička, od pása hore naholo. Tí s tričkom sa volali bieli a tí bez trička boli kožení.
/foto: fb Radio Expres/