NOVOVESKÉ HISTORKY: AKO SOM DÍLOVAL KRYŠTÁLOVÝ CUKOR

Bolo to ešte pred koronou a pred množstvom všetkých tých opatrení, zákazov a obmedzení. V dobe, keď sa v baroch a rôznych podnikoch pri poháriku premlelo cez víkend množstvo ľudí. Mal som to rád. Dať si taký ten “tour de bar” a zastaviť sa vo všetkých podnikoch, ktoré som obľuboval. S ľuďmi, ktorých mám rád.

A tak som v jeden piatkový večer šiel posedieť s kamarátmi. Niečo vypiť, zabaviť sa a zahrať si billiard, ktorý mi šiel tak dobre, ako chromému maratón, Dankovi verbálny prejav, Kotlebovi krákanie či Kiskovi pogovanie na metalovom koncerte.

Možno si poniektorí pamätáte, že som v tej dobe predával oblečenie a kadejaké retiazky, prívesky, doplnky. Retiazky a prívesky som nosil v tých malých “dílerských” sáčkoch, ktoré sa dajú vzduchotesne uzatvárať. Určite viete ktoré. A napadla mi taká blbosť. Trochu nevinnej srandy. Do jedného z tých sáčkov som nasypal cukor, aby to vyzeralo, že sa živím predajom drog. Aj keď viem, že v našom meste je konkurencia veľká. Pohadzovali sme si to medzi sebou a keď šiel niekto známy okolo, tak som mu to zo srandy ukázal. Každému však skoro okamžite došlo, že je to iba sranda. Že je tam cukor, alebo soľ.

Presunuli sme sa do iného podniku a samozrejme, že ten sáčok som vzal so sebou. Veď nech je sranda.

Stáli sme pri bare, chrbtom k stolom a alkohol ma už začínal ohýbať v páse, ako strom vo vetre. Sáčok s cukrom ležal na barovom pulte, pretože už som ho samozrejme mnohým pobavene ukazoval. V tom ho jeden z kamarátov vzal a hodil nejakému páru na stôl s vetou: “Tu máte” A keby ste videli tú reakciu. Ako keby im na stôl hodil odistený granát. Prekvapené vypleštené oči a ruky naznačujúce odmietnutie. Srandu nepochopili a tak im to zo stola hneď vzal.

Už sme tomu nevenovali pozornosť. No chlapec od toho stola šiel za personálom, že mu v podniku boli ponúknuté tvrdé drogy. Pretože on to vraj pozná a vie to rozoznať. Pritom všetci vedeli o čo ide. Už si ale nepamätám čo bolo ďalej a šli sme preč. Ešte viem, že mu niečo kamarát dohováral. No pravdu mu zrejme nepovedal.

O týždeň neskôr som sa však dozvedel, že sa na nás boli v podniku pýtať policajti. To by asi boli veľmi prekvapení, keby nás tam chytili aj so sáčkom cukru. Pretože ja si môžem cukor nosiť v čom budem chcieť.

Možno to bol blbý nápad, ale aj s takouto maličkosťou sme sa smiali celý večer.

Pin It on Pinterest

Share This