HOROROVÉ HISTORKY: STRAŠIDELNÉ PRÍZRAKY ZA DVERAMI

Pamätal si, že to začalo už v detstve. Nenápadne, ako keď vás sleduje trpezlivý vrah, aby raz mohol bezchybne vykonať svoje životné dielo a objať vám dlaňami hrdlo so silou škrtiča.

I.

Rád spal čelom k stene, čo najďalej od okraja postele. Desila ho myšlienka priestorov pod posteľou a okolo nej a preto sa snažil, aby mu cez okraj neprečnievala, alebo nevisela ani jedna končatina. Predstava, že sa mu do nechránenej ruky, vykukujúcej z pod periny zahryzne bytosť, so zubami ostrými ako žiletky, ho mátala každú noc pred spaním. Preto sa vždy dôkladne prikrýval až po uši.

Nepokoj si však vždy nájde cestu, aby sa dostal o krok bližšie k vám. Prisposobí sa vášmu tempu a spôsobu, akým sa ho chcete zbaviť. A tak začal mať pocit, že si k nemu do postele niekto líha a z bezprostrednej blízkosti sa mu strašidelnými očami díva na zátylok. Jediný pocit bezpečia preňho znamenalo neotočiť sa a vytvoriť si blízky vzťah so stenou, čelom nalepený na chladnej omietke. Len tak dokázal zaspať a prebudiť sa ráno v bezpečí denného svetla.

Ľudská zvedavosť však spočíva v tom, že musíme nahliadnúť do trinástej komnaty, aj keď len na zlomok sekundy. Vôjsť do miestnosti, v ktorej číha nebezpečenstvo, alebo predstavuje stelesnenie strachu tých najhorších predstáv z útrob ľudskej fantázie. A tak sa raz, po absolvovaní všetkých svojich večerných rituálov rozhodol, že sa predsa len pozrie strachu do tváre. Bola to zvedavosť. Túžba poznať a uchovať si v pamäti príčinu svojho nepokoja. Ľahol si do postele, zabalený do naivného brnenia z periny a čelo opäť zveril mŕtvolnej teplote omietky. Čakal.

Po chvíli, keď ho už začal zmáhať spánok, ucítil znovu prítomnosť bytosti, ktorá sa nečujne približovala k posteli. Bol to akýsi šiesty zmysel, prostredníctvom ktorého vnímal, že v izbe nie je sám. A keď už za sebou cítil blízkosť niečoho, čo sa bez pozvania rozhodlo zdieľať s ním jeho posteľ, sa prudko otočil. A za ten krátky okamih, kým sa opäť zveril do bezpečia pohľadu na nemú bielu stenu, si stihol zapamätať tú hrôzostrašnú tvár. Tie červené trojuholníkové oči, desivo vytreštené z papierovo hladkej bielej hlavy, čo akoby nemala žiadnu ľudskú formu. Už nikdy viac sa neotočil a zakaždým poslušne počkal až do rána. 

Zvláštne bolo, že tieto pocity neostávali len v jeho detskej izbe, ale nosil si ich so sebou všade. Na školské výlety, na prázdniny k starým rodičom, alebo ku kamarátom. No detstvo pomaly odnášal čas a s ním sa vytrácal aj pocit prítomnosti pravidelného nočného návštevníka. Na veľmi dlhú dobu.

II.

No vrátilo sa to. Nenápadne, ako keď na jeseň začne zo stromov opadávať lístie a všimneme si ho, až keď tvorí smutné, dažďom nasiaknuté kopy pri cestách a v parkoch. Najprv ako krátkotrvajúci pocit, že niekto v byte je. Že stojí za rohom, alebo sa blíži odzadu. Že sa díva z pootvorenej skrine, alebo nazerá do izby spoza dverí. Nikdy to však netrvalo dlho a nebolo to tak intenzívne, ako pred rokmi. Chýbali tam tie trojúholnikové oči, nalepené na trasúce sa temeno malého chlapca.

Nikdy na nedíval na horory a nečítal duchársku literatúru, aby v sebe neprebudil fantáziu a tie pocity neprerástli do niečoho ešte silnejšieho, čo by mu bralo domácu pohodu. No obával sa tmy. Snažil sa síce zahnať pocity strachu skutočnosťou, že v tme sa neskrývajú len kadejaké príšery a démoni, ale tma ukrýva aj jeho a robí ho neviditeľným. Hneď to však sám sebe vyvrátil tým, že nefyzické telá nemajú oči, takže im je jedno, či je svetlo, alebo tma a dokážu sa dokonale orientovať a nájsť objekt svojho záujmu. Bál sa zaspávať v izbe sám. Čím viac sa snažil nemyslieť a nepredstavovať si, ako by mohli vyzerať všetky tie obludné prízraky, tým jasnejšie ich videl postávať v tmavých rohoch izby a za presklenými dverami. Tieto pocity so sebou nosil aj na návštevy, výlety a do iných miest, kam občas cestoval za prácou.

III.

Mal známeho niekoľko stoviek kilometrov od svojho bydliska a rozhodol sa uňho stráviť istý čas, kým sa trochu nedá doporiadku a nevyčistí si myseľ od všetkých tých ťaživých predstáv. Predsa len, zabaviť sa v spoločnosti priateľov, pobudnúť v inom prostredí a spať v inej posteli z človeka urobí inú bytosť a odľahčí ju od všetkych zbytočných myšlienok a trápení. No nestalo sa tak.

Večery, kým sa kamarát vrátil z práce, často presedel pri telke, v poloľahu na mäkkom koženom gauči. Pohodlná pohovka nebola bezpečne otočená k stene, ale zívali za ňou vchodové dvere do izby a časť kuchyne. A práve s vedomím priestoru za chrbtom sa zľahka, ako dym z cigarety, začal opäť prejavovať pocit prítomnosti niekoho, alebo niečoho, čo sa zakráda priestorom, alebo stojí nad ním, ako hrdlorez, čakajúci na vhodnú príležitosť konať. Bolo to tak silné, že mal pocit, akoby mu na chrbát a zadnú časť hlavy dopadali jemné lúče ľadovej sprchy. Keď sa ale prudko otočil, tak zistil, že je v miestnosti sám. Každý večer bol tento pocit intenzívnejší. Zároveň však o tom nemohol s nikým hovoriť, pretože by si určite vyslúžil výsmech, akým častujú ignoranti miestnych bláznov.

Kamarát, u ktorého pár dní býval, si každý druhý týždeň od svojej bývalky priniesol psa, ako jediný pozostatok ich vzťahu. Pohadzovali si ho medzi sebou ako nechcený darček, no malého kríženca nešlo nemať rád. Vždy poslušne sedel na posteli, alebo ležal na gauči a čakal, kým sa jeho pán vráti z práce. A tak večer spolu sedeli pri telke a čakali. Bola to zároveň jediná bytosť, ktorá mu verila jeho prízraky a zdieľala ich spolu s ním. Vždy vo chvíli, keď sa objavil pocit prítomnosti niečoho za jeho chrbtom, sa tým smerom pozrel aj pes a díval sa tam, až kým to nezmizlo. Tým dosvedčil, že to nie je len sen, či výplod fantázie, ale skutočne tam musí niečo byť. Nemal už ale taký strach, ako v detstve. Skôr ho znepokojovala tá nevedomosť a nahota, s ktorou sedel v miestnosti, pozorovaný niečim, čo on sám nebol schopný vidieť.

Keď sa po mesiaci vrátil domov, už trpel nespavosťou. A ak sa mu predsa len podarilo zaspať, tak to bolo až ráno, keď sa slnko opäť rozhodlo prevziať moc a rozdať krajine pocit bezpečia. Vôbec nebýval po celom dni unavený, tak sa prechádzal po byte a za každým rohom očakával, že tam niekto bude stáť a čakať naňho, alebo mal pocit, že za ním niekto chodí. Tento pocit sprevádzali malé mihnutia tieňov, či slabé zvuky, ktoré nepochádzali z predmetov, ani zo spotrebičov, nachádzajúcich sa v byte. Podvedome sa pohyboval v strehu, s rukami pred sebou a občas sa dokonca tomu niečomu, čo mu kradlo pokoj mysle, prihováral ako človeku. Všetko to však bolo stále veľmi nejasné a hmlisté. Medzi snom a skutočnosťou.

V žiadnej z izieb nebol pokojný. Či už sedel v obývacej mestnosti pred televízorom, alebo ležal v spálni pri knihe, zakaždým sa mu zdalo, že spoza rohu, alebo zárubne niekto vykukuje. Keď sa tam však pozrel, tak nikoho nevidel. V sprche sa bál zavrieť oči aj na tú chvíľu, kým si zmyje z vlasov šampón, pretože mal pocit, že akonáhle ich zavrie, tak sa oproti nemu vo vani zjaví temná postava a bude sa mu dívať do tváre z bezprostrednej blízkosti. Na záchode zase sledoval biele dvere a občas sa mu zdalo, že sa vydúvajú plastikou ľudskej tváre. Mal pocit, že prichádza o zdravý rozum.

IV.

Už dávnejšie čítal, že by sa akvárium nemalo umiestňovať tam, kde človek spí, no napriek tomu si doprial aspoň takúto malú záchranu pred samotou. Veď o rybičky sa netreba toľko starať, venčiť ich a kupovať im drahé krmivo a predsa sú to živé tvory. A tak si sklenený príbytok pre rybičky aj so všetkým príslušenstvom kúpil, postavil ho na stolík do rohu miestnosti, naplnil vodou a o dva dni na to sa v ňom už odohrávalo farebné nemé divadlo.

Keď ležal vo svojej pohodlnej posteli, nohy mu smerovali k preskleným dverám, ktoré mal vo zvyku vždy pred spaním zavrieť. A práve za týmto matným sklom sa začala každý večer odohrávať rovnaká scéna. Čierna postava s bielou tvárou stála za dverami a aj keď vyskočil z postele a pristúpil bližšie ku sklu, postava nehybne stála. Nerozplynula sa ako zlý sen, ale naďalej nemo pozorovala dvere z opačnej strany. Ani raz sa však neodvážil dvere otvoriť. Ani keď si uvedomil, že každú noc je postava bližšie ku sklu. Ani keď sa vzdialenosť medzi prízrakom a dverami skrátila natoľko, že postava už z polovice trčala v skle, akoby to bola plastika. Ako keby niekto stál za záclonou a nechal ju na sebe spočinúť, ako elastický odev. Po desiatkach nocí už začínal nočného návštevníka brať ako samozrejmosť a zvykal si naňho. Dokonca sa s nim snažil zhovárať, no bol to len mučivý monológ samoty. Rybičky, umiestnené so zanedbávaným akváriom hneď vedľa dverí však mali na nočné návštevy iný názor a v momente, keď sa prízrak objavil, zvýšili tempo a splašene sa zahrabávali do štrku. Bral to ako ďalší dôkaz, že sa mu to nezdá. Že nie je blázon. Keď však ucítil na krku chladný dotyk dlaní, ktoré možno nikdy nemali ľudskú podobu pochopil, že je čas hľadať odpovede a riešenia. Nepociťoval strach, ale to neznámo, ktoré v ňom všetky tieto skutočnosti vyvolávali, ho znepokojovalo a zároveň sa prehĺbovala zvedavosť v ňom. Dotyk chladných dlaní nebol ničivým zovretím škrtiča, ale nežným pohladením rúk, ktoré nemali tú česť cítiť v sebe prítomnosť krvného obehu.

V.

Rozhodol sa vyhľadať pomoc. Napísal známemu, ktorý sa zaoberal všetkým možným okolo existencie duchov, démonov, strašidiel a ďalších bytostí, ktoré sa ľudia snažia k sebe neprivolávať. On ich vraj dokázal vycítiť. Odhaliť ich prítomnosť. Ten po tom, čo si vypočul všetky príhody o nočných návštevách sa rozhodol stráviť jednú noc v tom strašidelnom zámku, tváriacom sa ako obyčajný byt, s presklenými dverami na izbách.

Prišiel večer a s ním aj tma do všetkých zákutí bytu. Chodili z miestnosti do miestnosti s malou baterkou a snažili sa nasávať všetky prípadné nezvyčajné zvuky, pocity a zjavenia. Už boli skeptickí a pán domu sa cítil trápne, že si do bytu privolal šarlatána, keď zrazu obaja podskočili a v rovnakom okamihu zľaknuto skríkli. Pomedzi nich prebehla postava v čiernom. Alebo skôr hustý tieň s náznakom ľudskej postavy. Cítili jeho jemný dotyk ako vánok, ktorý ich oblízol v momente, keď prízrak prebehoval okolo. Bolo to skutočné a pritom nadprirodzené. Dívali sa s prekvapením na seba a ten pohľad hovoril za všetko. Hrialo ho pri srdci, že tento zážitok zdieľal aj s iným človekom a tak nadobro pochoval možnosť, že je blázon. Do rána sa nič ďalšieho neudialo.

Nasledujúci deň sa mu od známeho, ktorý bol zážitkom nadšený, dostalo len jediného vysvetlenia. To, že necíti strach malo svoj význam. Bytosť, alebo viac bytostí, ktoré ho navštevujú, ho nechcú znepokojovať a strašiť. Prichádzajú, pretože sa v jeho prítomnosti cítia dobre a možno ich k sebe niečím privoláva. Ako bizarný model vodcu. Ako človek, ktorý má v sebe niečo nadprirodzené, alebo neľudské a tým naháňa ostatným prízrakom strach a nutnosť následovania. Ako ten najobávanejší z netvorov. Možno je jeho telo len zamrežovanou celou hrôzostrašnej bytosti, ktorú si prichádzajú uctiť ostatní a tým sa chcú zachrániť vo svete, ktorý je ľudskému oku neviditeľný.

Je možné, že celé toto vysvetlenie má v sebe kúsok pravdy a všetko to zlo, ktoré v živote spáchal, má na svedomí niekto, kto sídli v jeho tele a dáva mu príkazy? Že všetky tie vraždy v skutočnosti nespáchal on, ale na zohavené telá sa cez jeho oči díval niekto iný? Že tá lahodná chuť krvi v skutočnosti nemala nasýtiť a uspokojiť jeho, ale slúžila ako chutná odmena pre krvilačnú bytosť v jeho útrobách?

Ležal v posteli, díval sa na postavu za sklom vsadeným vo dverách a už sa ich nebál otvoriť.

Pin It on Pinterest

Share This