Poniektorí poslanci nášho mesta, ktorí sa chystajú do ďalších volieb, si už píšu prehľad, čo všetko urobili počas obdobia vo funkcii mestského poslanca. Menujú kadejaké organizácie a čo kde urobili. S kým každým spolupracovali. Aké obrovské zásluhy tam majú. Škoda však, že neuvedú, ako ich v tých inštitúciách berú. Koľkí ich už nechcú ani vidieť. Koľkých sklamali. Koľkí ich majú za hajzlov. Pretože mnohých ľudí poznám a viem o kom sa čo hovorí aj v súvislosti s nejakou spoluprácou. Lenže skúsenosti druhej strany sa von nedostanú. Aby si mohli ľudia urobiť názor na základe všetkých informácií. Ale dá sa tej druhej strany na každého opýtať. Čo vám povedia mimo záznam. Aká je pravda o poniektorých špinavcoch, ktorí sa tvária, že ako veľmi sú aktívni a aký majú prínos pre mesto.
Dokonca aj v tých poslaneckých kluboch, v ktorých sa spolu fotia, navzájom si lezú do zadkov a jeden druhého obhajujú. Ale keď sa s nimi bavíte s každým zvlášť, tak jeden na druhého kydajú. V štýle “neže mu to povieš”. To platí aj o úradoch. Tam tiež veľmi lichotivé slová na mnohých poslancov počuť nebudete. Samozrejme že všetko mimo záznam. Súkromne. V kancelárii, na ulici, pri poháriku, alebo cez správy. Asi treba všade nosiť diktafón. Ale súhlasil som, že si to budem nechávať pre seba, v rámci dobrých vzťahov. No veľa som sa dozvedel a sám pre seba si skladám z toho všetkého veľkú mozaiku. A krásne to do seba všetko zapadá. A poviem vám, že stačí otvoriť oči, na niektoré veci sa pýtať, vypočuť si aj druhú stranu… a veľa sa dozviete. A mnohokrát to nie je nič pekné.
Mrzí ma, že v zákulisí sa hovorí pravda. Kto je aký hajzel. Kto komu čo vybavil. Kto s kým čo pečie. Kto aké firmy a projekty tlačí a presadzuje. Čo je zlé urobené alebo dohodnuté. No všetko je to v tichosti. Nič sa nepovie nahlas. Pretože všetci pochopili, že navonok musia držať spolu, aby si miestečka udržali. Všetko je to totiž prepojené. Každý s každým. Keby som všetky tie komunikácie zverejnil, tak by mnohé tieto “kamarátstva” a vzájomné podpory skončili. Ale načo? Je to zbytočné. Nikdy sa totiž nič nezmení. O to som sa už presvedčil. Čo je to boj s veternými mlynmi. Ak nechcem, aby ma zavreli do basy.
Ale je sranda to vidieť napríklad pri kadejakých aktivitách, ktoré stoja na dobrovoľníkoch a sú nápadom niekoho iného. Ako sa tam dokážu mnohí prikmotriť a liezť si navzájom do zadkov. Ako si to vedia obhájiť. Najprv jeden na druhého nadávať a potom si liezť do riti. Na akciách, kde sa spolu môžu pofotiť a podhodiť to voličom. Nie je to totiž nič nezištné, ako keď to napríklad robia dobrovoľníci. Pre poslancov a kadejakých kandidátov je priživenie sa na cudzom nápade a na cudzej aktivite skvelá reklama zdarma. Mnohí prezdieľajú. Mnohí polajkujú. Pretože sú to dobré myšlienky. Je fajn, ak sa pri nejakých aktivitách fotia občania alebo dobrovoľníci a idú tak príkladom. Ukazujú, čo všetko dokážu ľudia z dobrej vôle vymyslieť a pri čom dokážu pomôcť. Ale aby sa pri tom fotili poslanci??? Poslanci, ktorých POVINNOSŤOU je pracovať pre ľudí a pre mesto? A zdieľať si to na svojich stránkach, že ako vééééľmi oni pracujú pre mesto. Keď sa im zachce. Ako sa vedia prikmotriť, ako sa vedia niekam votrieť a zbierať si bodíky. VŠETKO PRE PÁR FOTIEK NA FACEBOOK.
Možno by mohli poslanci ukázať, čo dokázali vymyslieť, presadiť alebo zorganizovať sami. Nie sa zviezť popri akciách mesta, akciách dobrovoľníkov, alebo ako členovia strán, klubov, komisií. Čo také dokázali urobiť, čo by nedokázal vymyslieť a urobiť bežný občan.
My ako občania máme právo kritizovať a poukazovať na nedostatky. Pýtať sa. Nie sme úradníci ani poslanci, aby sme mali pečiatku, možnosť podpisovať papiere a hlasovať za niečo. Poslanci by však nemali iba kritizovať, ale dávať aj riešenia. Nie sú totiž iba občanmi. Ako to bolo napríklad pri zimnej údržbe, pri kultúre, pri používaní mestských peňazí.
Aj by som dal von všetky informácie, komunikácie, správy, vyjadrenia. Ako je to všetko naozaj. Lebo je hrozne nefér, hovoriť pravdu niekde pri stole súkromne, mimo záznam a navonok hrať s ostatnými divadielko. Aký sú veľký a fungujúci kolektív. Ako jeden dokáže kryť toho druhého. Lenže všetci sú si vedomí, že z osobného rozhovoru nie je žiadny dôkaz a kedykoľvek môžu všetko poprieť. A screenshoty z konverzácií sa tiež nesmú zverejňovať, ak s tým druhá strana nesúhlasí.
Aj tak som zvedavý, koľko správ mi teraz začne miznúť v messengeri 😀
A ešte napíšem:
Poniektorým mestským poslancom vadí, že ich ľudia kritizujú. Ale s tým mali počítať, keď pôjdu do politiky, pretože tam majú byť pre ľudí. Ľudia ich zvolili, tak majú právo sa ich pýtať, žiadať vysvetlenia, kritizovať, ale samozrejme aj pochváliť. Poslanci majú mať nejakú zodpovednosť voči občanom, od ktorých žiadali hlasy a pred voľbami kadečo sľubovali. A keď robia prešľapy, spolčujú sa v pochybných projektoch, priživujú sa na cudzích nápadoch a akciách, alebo keď drogujú a šoférujú s alkoholom v krvi, tak majú prevziať zodpovednosť a nie sa vykrúcať.
Poniektorí berú túto kritiku osobne, pritom nikto nerozoberá ich osobné životy. Kto je aký otec, syn, brat, partner, kamarát, sused … . Rozoberajú sa ich pracovné aktivity a ich prínos pre mesto. Alebo ako mestu a ľuďom svojimi aktivitami škodia.Keby sa malo začať vyťahovať súkromie, tak by to bola iná káva. Koľko by sa toho nahromadilo o alkohole, tráve, pervitíne, prostitútkach, podrazoch, vydieraniach, vyhrážaniach a kto sa s kým spolčuje.
Ale všetko je to o politike, tak to musia znášať. Že ľudia nebudú so všetkým slepo súhlasiť a nebudú držať huby. Pretože aj o tom je politika – aj o kritike, aj o otázkach, aj o zodpovednosti, aj o satire. Dobrovoľne sa rozhodli do nej vstúpiť, tak to musia prijať.